Úvod Problémy v rodine EMOCIONÁLNA TRAUMA- HLAD PO LÁSKE RODIČOV

EMOCIONÁLNA TRAUMA- HLAD PO LÁSKE RODIČOV

243
0
ZDIEĽAŤ
EMOCIONÁLNA TRAUMA- HLAD PO LÁSKE RODIČOV

„Dostanem najesť , oblečenie aj hračky , ale rodičia sa nezaujímajú sa o to čo prežívam , ako sa mi darí, či niečo nepotrebujem . Lebo mám síce zbalenú desiatu aj mi zaplatia obedy v školskej jedálni aj v družine si môžem urobiť  úlohy …  Keď prídu domov z roboty rozpúta sa hotové peklo – chýba mi akákoľvek láska , dotyk pohladenie“ , hovorí psychológovi emočne vyprahnuté a nemilované dieťa

Ak by som bolo fyzicky týrané dieťa, tak by ste videli modriny , monokel alebo jazvy po celom mojom fyzickom tele , ale mám ešte rany aj inde na duši, tam tie šrámy nikto nevidí , tie trhliny a boľavé miesta , ktoré sa môžu zahojiť iba balzamom menom láska a pozornosť . Určite by si toho niekto skôr , či neskôr všimol , lebo dané stopy sú viditeľné, aj keď sa zahoja rany fyzické , moja duša naďalej krváca a potrebuje čas , aby dieťa sa dostalo znova k dôvere voči svojim rodičom a iným dospelým ľuďom.

Násilie na psychike a dlhoročné emocionálne útoky na citlivú dušu , môžu zanechať hlboké brázdy a hlboké rany , ktoré sa veľmi ťažko hoja . Taký to typ zanedbávania u malých detí , ale aj školákov je jeden z najškodlivejších.

Často si nikto z blízkeho okolia nič nevšimne lebo sa na danú problematiku nezameriava, alebo nie je to dieťa plaché , ani ustráchané, nepomočuje sa kým to trvá krátkodobo, taký to človek sa bojí ľudí , a v každom začne vidieť nepriateľa a príčinu svojho problému. Ľudia , ktorým sa to deje , nie sú schopný udať svojich rodičov za týranie v akejkoľvek forme , lebo majú utkvelý strach z bezmocnosti a neprijatie z okolia. Začnú sa šíriť reči o nevďačnosti , o zaslúžení si 25 na zadok a iné.

Emočnú traumu môže dieťa prežívať vo všetkých vývojových štádiách vývoja od nejakého 12 týždňa , dieťa všetko vníma nasáva do seba ako špongia. Počuje aj hádky urážky násilie páchané na tehotnej žene sa nezmazateľne vtláča do hlbokého podvedomia , kde je to náročne vydolovať von…

Emočná trauma počas vnútromaternicového vývoja

Najčastejšie prvou reakciou manželov na to , že sa stanú rodičia je radosť a nedočkavosť ,kedy ten malý človek uzrie svetlo sveta..Niekedy sa však stane, že tehotenstvo matku zaskočí nepripravenú alebo má rozbehnutú kariéru, nedávno ju povýšili a drie na 200% len preto , že si myslí , že to bez nej nezvládnu. V tomto období ranného tehotenstva býva žene zle , alebo ju napína , bolia nohy.. a niekedy si vzdychne bodaj by som ťa nikdy nesplodila, prečo mi robíš zle, prečo teraz , nehodí sa mi to a začne hlodať červík pochybnosti či to zvládne. Vtedy nastáva pre dieťa najväčšia úzkosť, keď dieťa cíti nátlak okolia na to , aby ho matka zabila a teda išla na potrat , celkovo vníma hoci je veľmi maličké , všetky pocity , stavy úzkosti a strachy sa nezmazateľne vrývajú do každej bunky tohto telíčka malého človeka. Takisto vníma ten pocit nebezpečenstva a strachu o život  vníma ,že je nemilované od počiatku, cíti neprijatie , vníma rôzne psychické rozpoloženia matky úplne do detailov. V tomto období môžu začať vznikať deformácie ma srdci , na tele ale predovšetkým nábeh na stres a tiež následná pred dispozícia na psychické ochorenia a strachy …

Niekedy pri takom to vysokom emočnom strese , často dochádza k spontánnemu potratu , že dieťatko odíde , lebo sa cíti a vníma neprijate nemilované , nikto sa mu nežne neprihovára , možno matka do seba pchá chemikálie , lieky , drogy alkohol a to dieťa prijíma cez placentu všetok tento neporiadok a zároveň extrémny stres , ktorý nie často krát schopné vydržať. Prestane sa vyvíjať, začne zakrpatievať alebo má rôzne poruchy jednotlivých orgánov alebo sa mu nevyvinú vôbec. Tiež emočná labilita matky a jej okolia sa prejavuje aj na hmotnosti a vyzretosti budúceho novorodenca…

Ak sa žena dopustila umelého potratu a znova otehotnie tak pre svoje ďalšie dieťa pripraví atmosféru smrti, to nové dieťatko bude cítiť odmietanie svojho súrodenca, ktorý v tej maternici zahynul…

Emočná trauma u detí do 1 roka

Ak u detí neexistuje osoba , s ktorou by malo dieťa výlučný vzťah tak u týchto detí nastáva zaostalosť intelektuálna , nedokážu prejaviť emócie, nevyvíjajú sa niektoré centrá v mozgu. Najznámejšia je anhiličná úzkosť Deficit empatie je ako začarovaný kruh ,  ak chýba človek čo by prežíval emócie s ním tak pre nevyvinuté centrá v mozgu nedokážu reflektovať vlastné emócie ale ani u druhého človeka. U takto malého dieťaťa vzniká enormne silný stres , kt. má biologické následky predný lalok mozgu a mozgová kôra sa nespoja s prežívaním.

Mozog traumatizovaného človeka vyzerá inak ako zdravý mozog. Najhoršie je keď je matka narcistická , depresívna úzkostná alebo prestimulovaná dochádza veľmi často iba k predstieranej materskej láske, v skutočnosti dané matky svoje deti nemajú radi iba to kamuflujú.. ak chýba medzi matkou a dieťaťom emočné puto v najrannejšom detstve , nie je to možné už nikdy ničím nahradiť. Ak  dôjde odpojeniu matky a dieťaťa veľmi skoro  má to za následok separačnú úzkosť – 1. Rok života je u dieťaťa kľúčový, aby bola matka tkz. privolateľná – teda , aby bola k dispozícii keď to dieťa potrebuje. Neempatickou výchovou možno nazvať aj matku , ktorá je neprítomná fyzicky , psychicky alebo emočne alebo matku , ktorá prenáša svoje psychické stavy na dieťa a zahlcuje ho s vecami a stavmi , ktoré nedokáže zvládnuť. Často sa stáva , že matka dieťaťu nedovolí samostatne sa rozvíjať a psychicky ho púta k sebe , ak je dieťa ešte aj trestané za to , že sa oddelilo- tak je obrovský stres a nebezpečenstvo pre vývin dieťaťa.

Emočná trauma od 2-6 rokov dieťaťa

V tomto veku okolo 2 rokov už začína samostatne objavovať svet , a teda sú pokusy vzdialiť sa aj keď možno len na 2-3 kroky od mamy . dieťa sa následne vráti , aby doplnilo citovú nádobu , že je milované a mama neodišla.Ak chýba dieťaťu emočná a psychická opora , že niečo zvládne a začne upadať  rozvoj sebavedomia a istoty , že sa má o koho oprieť kedykoľvek. A začína prežívať úzkosť z opustenia a to aj vtedy , keď blízka osoba iba vo vedľajšej miestnosti , ale dieťa sa za ňou nedostane. Tieto deti začínajú prežívať pocit viny , že matka odišla, v tomto veku totiž slová berú deti doslovne- ak poviete , že niekto spí – tak spí a dá sa zobudiť

Okolo veku 3 rokov – je zlomové obdobie , najmä ak dieťa nastúpi do materskej škôlky … najdôležitejšia je postupná adaptácia a zvykanie si nielen dieťaťa ale aj rodiča.  Ak chýba emočná väzba dochádza ku traume z odlúčenia od matky a smútok .  ide o veľký krok v emočnom a sociálnom dozrievaní a hľadanie druhej náhradnej vzťahovej osoby na dočasnú dobu kým sa matka vráti . Hoci nie je dobré ponechať dieťa len s rodičmi do nejakého vysokého veku. Separácia a odlúčenie je významný medzník vývinu v samostatnú bytosť schopnú sa prispôsobiť komunikovať a nadväzovať iné vzťahy ako rodinné.

Ak sa rodič nezaujíma o prežívanie svojho dieťaťa v škôlke , alebo o to , čo zažilo videlo a počulo mu nie umožnené sa zdieľať , môže dôjsť k traume z opustenia a separácie a následné stavy úzkosti a depresie už u takto malých  detí- môžu pred každým nástupom do škôlky nejaké somatické príznaky ochorenia, len aby tam nemuseli ísť , samozrejme to rýchlo odoznie  ako náhle sú doma. Ak u rodičov prevláda neistota a nie sú presvedčení vnútorne o tom , že dieťa chcú dať do škôlky , ale vedú ich k tomu iné dôvody , ako chýbajúci druhý príjem , alebo venovanie sa mladšiemu súrodencovi a pod. dieťa to samozrejme vycíti a bude adaptáciu v škôlke čo najdlhšie nezvládať, len aby do nej nemuselo chodiť.

Hoci ani doma to nie je dobré , ale je to aspoň známe prostredie a škôlka je plná cudzích ľudí , s ktorých ma dieťa prirodzenú obavu. Ak rodičia nedávajú dostatok lásky alebo ju úplne vynechávajú , vznikne v dieťaťu pocit , že je odvrhnuté , nemilované neľúbené, že všetci okolo neho sú milovaní len ono nie je. Niekedy sa stane aj to , že ak dieťaťa nedostáva dostatok emočných a psychických podnetov doma a zapáči sa mu učiteľka v škôlke , môže dôjsť k citovému upnutiu ako k hlavnej osobe a začne matku odmietať. Tuto vzniká hlboká trauma nedôvery voči rodičom a uzatvorenie sa do seba , z dieťaťa sa stane na pohľad čudák, alebo bude odstrčené v kúte a nebude vedieť spolupracovať alebo sa zapojiť do kolektívu, môže dochádzať aj k šikanovaniu… aby adaptačný proces prebehol dobre je dôležité dieťaťu neklamať a v prvé minimálne 2-3 mesiace nemeškať a splniť veci doslovne ako bolo dohodnuté. To znamená , že ak matka povie , že ide na nákup potravín a kúpi aj plienky pre mladšieho súrodenca , tak preto dieťa musí prísť s nákupom a plienkami, ak to neurobí , dieťa dostane veľmi silný strach z opustenia a stráca dôveru k matke. A už potom mu môže hovoriť aj zlatými písmenami dieťa už matke nebude veriť. Prežije silný šok a strach , že nebude sa vedieť zaradiť a nadobudne dojem , že nikam nepatrí

Vek 4-6 rokov –tieto deti sú už zvyknuté , že na pár hodín sú odlúčené od rodičov a zvykli si na to , ale ak rodičia sú úzkostní a myslia si , že dieťa nezrelé a budú na neho prenášať svoje strachy , začne sa aj dieťa nanovo báť , hoci už bolo pomerne dobre adaptované. Veľký zlom u veľkých škôlkárov môže nastať aj vtedy ak prídu do škôlky nové menšie deti a tieto veľké sa im môžu začať prispôsobiť , len aby si ľahšie zvykli, no ak doma nemajú zázemie v emočnej a sociálnej alebo psychickej  oblasti svojho života , môže nastať regres , akoby dieťa klesne na úroveň menších detí a začne ich viac vyhľadávať . Dokonca sa môže stať , že naučené zručnosti akoby zabudnú a začnú sa ako by nanovo vyvíjať. Treba zistiť prečo je tomu tak. Je dôležité maličké deti a predškolákov nespájať do jednej triedy aj keď ich je už len pár , nakoľko môže dôjsť k takémuto fenoménu.

Vek mladší školský –od 6-7 rokov

Zisťuje sa u predškoláka pred nástupom do školy jeho zrelosť, teda či ešte potrebuje byť v škôlke a chce sa hrať , alebo dokáže sa sústrediť aj dlhšiu chvíľu na nejakú zložitejšiu činnosť , skúma sa zrelosť rozhodnosť , prejavy komunikácie , a tiež výslovnosť a jemná motorika pri držaní ceruzky a iné.

Ak je dieťa traumatizované nejakým zážitkom , je jedno akým, je pre neho životne dôležité mať možnosť prísť a porozprávať sa , prísť a nechať sa objať alebo pritúliť. Rodičia si nesmú svoje vlastné neistoty , strachy a traumy z vlastného detstva riešiť nezdravým napútaním a naväzovaním dieťaťa na seba, že sa nemôže samé rozhodnúť , čo si oblečie alebo čo si prosí jesť. Všetko v závislosti od veku. Ak dieťa zostane natesno pripútané k rodičovi alebo opačný extrém je rodič citovo chladný odmeraný a emočne nevyrovnaný – zostáva vývinovo pozadu, stane nezrelé, nesamostatné a chýba mu vlastná stabilita.

Adaptácia aj na školu , je rovnako zložitá pre dieťa , ako bolo adaptovanie na škôlku , len v škole je trošku rozdiel , v sedení v lavici , nie je spánok , nie sú veľmi hračky alebo koberec na hranie , dlhšia doba sústredenia na rovnakú alebo podobnú činnosť. Dieťa je často choré aj zo stresu , je podráždené ak sa mu niečo nepodarí, môže dostať aj záchvat hnevu a kričať a hádzať vecami , len , aby vybilo zlosť , nesúhlas , neistotu , neúspech pomyselne vypustiť paru. Malý človek sa musí veľkému množstvu zmien prispôsobovať a doma chce mať pokoj , to neznamená , že mu musí byť v škole zle , len to kvantum informácii a zážitkom mu dlhšie trvá kým ich spracuje. Teraz potrebuje oporu rodičov bezpečný prístav , ak ho nemá vyvinie sa u neho len ďalšia trauma.

Puberta

Toto obdobie patrí k druhému najťažšiemu obdobiu vo vývoji emócii a stability a zvládania školských úloh

Ak chodí dieťa do školy v čistom oblečení , naučené, skontrolovanými úlohami  a zabalenou desiatou – sú síce naplnené materiálne potreby , ale ak sa dieťaťu neprejavuje láska , dotyky , objatie dochádza k frustrácii a citovému chladu medzi ním a rodičmi . Dieťa si nosí traumu aj vtedy , keď rodič dá prednosť inému dieťaťu – súrodencovi , prípadne úplne inému človeku ,a je emočne citovo nedostupný, tiež v prípade nezáujmu o jeho úspechy , vystúpenie alebo zápas – nechce o nich vedieť , nepríde na ne , sústavne výhovorky , že ich nestíha a dajme tomu v ten deň vôbec nie je v práci. Nestíha lebo nechce a nemá záujem , prípadne porovnáva jednotlivé vystúpenia s jeho rovesníkmi. Prípadne mu povie , že mohlo podať lepší výkon, nie je ocenené od najbližšej osoby a keby aj vyhralo dané dieťa zlatu medailu ,a postúpilo do finále za celé Slovensko alebo aj reprezentovalo Slovensko pred celým svetom – tak v jeho duši bude stále znieť , nie som dosť dobrý na to , aby ma rodičia pochválili. V tomto prípade môžu nastať dva aj tri prípady . Dieťa odmietne cenu lebo nemá pre neho žiaden význam- neocenili ho rodičia, druhý prípad – dieťa sa neteší z výhry , ale vrhne sa ešte huževnatejšie do disciplíny v ktorej vyniká , alebo po tretie úplne sa opustí stratí prestane chcieť sa zlepšovať a začne upadať na duchu , môžu byť aj depresie…

Emocionálne zanedbanie dokáže napáchať veľké škody

Zanecháva stopu hlboko vrytú do duše aj psychiky , prestane zvládať stres , môžu sa prejaviť aj somatické príčiny  ako bolesti hlavy , brucha , hnačka , bolesti ba hrudníku a srdca , prepadnúť depresii až do psychických chorôb

Ak majú ľudia nespracované emócie z detstva ,často sa s podvedomia vyplavia pri nejakej spomienke , alebo keď sa zranené dieťa v dospelom tele stane rodičom – zrazu zistia , že to dieťa nemilujú , citlivo reagujú na rev . Ak boli ľudia emocionálne zanedbávaní v detstve tak sa to prenáša aj na deti , ktoré títo ľudia majú.

Prehnaná samostatnosť je to symptóm , taký to človek v detstve emocionálne zanedbávaný sa vrhne na to čo je mu prirodzené teda je naučený , že sa na nikoho nemôžu spoľahnúť a nikomu nedokážu veriť , často sa prehnane venujú starostlivosť o druhého človeka a kompenzujú nedostatok záujmu zo strany rodičov a iných ľudí.

Preto je dôležité byť všímavý k pocitom a potrebám iného človeka. Najmä u detí tých najmenších , ktoré si ešte nevedia povedať čo im treba len pri sebe potrebujú vľúdnu starostlivú mamu a otca , ktorí napĺňajú emocionálnu potrebu a sústavne napĺňajú citovú nádobu. Je dôležité milovať bez pretvárky a podmienok , jedinou podmienkou je , že je to moje dieťa…. Aby sme sa vyhli u detí emočným traumám , je ich skutočne a na 100% bezpodmienečne prijímať a milovať s celej ľudskej bytosti vo všetkých rovinách na fyzickej ( úsmev , objatie , pritúlenie) psychickej     ( povzbudivé slová uznanie a rešpekt ako k človeku bez rozdielu veku ) duchovnej ( ak sú rodičia veriaci zoznámenie s modlitbičkami a chodenie na sv. omšu) emočnej ( dopĺňať citovú nádobu , byť tam pre neho zaujímať sa o dianie v škôlke alebo škole, všímať si talenty a pomáhať ich rozvíjať, naučiť pomenovať to čo prežíva , a dovoliť mu to zo seba dostať na vhodnom mieste, nepodceňovať zranenia , aj keď ide iba o rozbité koleno). Dieťa je na nás vo všetkých oblastiach naviazané, nespôsobme mu traumu zanedbaním a milujme ho celým srdcom..

Bc. Bombalová Ľubica