Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy nazývame fašiangy. Fašiangy sú prechodom medzi zimným a jarným obdobím. Slovo fašiang pochádza z nemeckého „vast-schane“, čo v preklade znamená niečo ako „posledný nápoj“ alebo aj „výčap“. Počas fašiangov prevláda bujará zábava, organizujú sa svadby a zabíjačky. Hlavne posledné tri dni sú vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a hodovaním.

Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov sú tradičné fašiangové hry s rôznymi magicko – rituálnymi úkonmi. Po dedinách chodí sprievod masiek, ktorých úlohou je zabaviť dedinčanov. Počas fašiangov si mohli dovoliť to, čo inokedy nebolo prípustné. Strašili malé deti, naháňali, štípali ženy, tancovali s nimi, dokonca ich váľali po zemi. Najčastejšie sa ľudia prezliekajú za Cigánku, Žobráka, Drotára, Starú ženu, Prespanku s deckom, Mladuchu a Mladého zaťa, Kováča, Kominára, Handrára, ale aj Medveďa, Kozu, Turoňa a Slameníka, ktoré symbolizujú plodnosť, ale zároveň aj smrť. V ruke držia ražeň alebo šabľu – prastaré symboly mužskej sily a plodnosti. Na ražeň im ľudia napichujú slaninu, klobásu, dávajú im vajíčka a peniaze. Typickým fašiangovým jedlom sú šišky (fánky) vyprážané na masti.

Najveselšie obdobie roka však následne strieda 40 – dňový pôst. Ukončia sa všetky zábavy a svet sa vráti opäť na rok do starých koľají. Na poslednej fašiangovej zábave sa preto predvádza symbolické pochovávanie basy. Ide o ľudovú hru parodizujúcu skutočný pohreb. Jej základným motívom je zákaz zábav počas nasledujúceho pôstu. Hlavnými postavami sú kňaz, rechtor a smútiaci „pozostalí“. Kňaz paroduje obrad rozlúčky, ako na bežnom obrade, ohlasuje koniec zábavy a lúči sa s basou, ktorú za náreku prítomných vynášajú von.

Obdobie veľkonočného pôstu začína dňom, ktorý poznáme pod názvom Popolcová streda. Je to pohyblivý sviatok, preto sa jeho dátum každý rok môže meniť. Ráta sa podľa lunárneho kalendára a pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou. Slávenie Pôst mal pomôcť človeku nájsť cestu k duchovným hodnotám. Veriaci si na prijatie sviatosti v tento deň obliekali v zmysle prvokresťanských tradícií kajúci odev a posýpali sa popolom. Zvyk posýpať sa popolom pretrval dodnes, avšak už len symbolicky, kedy kňaz urobí popolom krížik na čelá veriacich. Veľkonočný pôst sa končí Veľkým piatkom.