Pri všetkých vzťahoch a hlavne v tých najzákladnejších je dôvera, bezpodmienečná láska a istota, že je niekto milovaný …
Dieťa sa rodí absolútne odkázané na milosť a nemilosť svojho opatrovníka, ktorým je najčastejšie matka a otec bábätká. Ono zatiaľ nedokáže nič iné len plakať, zovrieť pästičky a spinkať.
Neustále potrebuje pozornosť a láskyplný náruč mamy. Všetky potreby od základných fyziologických, psychických, potreba istoty a bezpečia, ak tieto veci chýbajú, už vtedy sa začína v detskej duši zasielať neistota a nedôvera.
Ako náhle je dieťatko staršie keď si už začína uvedomovať okolo 2-3rokov začína sa taká akoby nevedomá hra rodičov na dieťa . Teda ako ho donútiť aby robilo alebo naopak nerobilo to čo rodič chce alebo nechce. Začína sa to nevinnými drobnými klamstvami so strany rodičov , napríklad už nebude žiadna rozprávka lebo tablet potrebuje spinkať alebo sa nabiť novou energiou tak ho dáme odpočívať na nabíjačku a naozaj ho aj pripoja k nabíjačke kde ukazuje ako sa pridávajú paličky batérie a znovu miznú … Alebo už nemáme čokoládku všetka sa zjedla alebo už v obchode žiadnu nemali keď som prišla …. A mnohé iné . ak im tieto klamstvá dieťa odhalí čo sa mi skôr či neskôr vždy podarí , začína ich napodobňovať , a rodičia sa čudujú , že kde sa ich dieťa naučilo klamať a zahmlievať prípadne hovoriť polopravdy alebo priamo klamstvá alebo “ rozprávky “ každému človeku svoju podľa toho ako odpozorovalo.
A tu hneď rodičia začnú dieťa moralizovať , čo sa smie alebo nesmie hoci sami mu k tomu správaniu , ktoré robí dali či vedomí alebo nevedomí príklad … U nás doma sa neklame, u nás sa hovorí pravda, ale je to naozaj tak …
Moralizovanie zabíja vzťahy, otravuje ich ako jed , spôsobuje odcudzenie a narušenie detskej dôvery.
Rodičia , ktorí moralizujú si myslia , že je nevyhnutne dôležité niečo deťom neustále hovoriť. O tom čo sa smie/nesmie , môže/nemôže, správne /nesprávne . Ako sa má chovať /nechovať na nejakom mieste alebo v nejakej situácii. Už aj deti staršie ako 5-6 rokov toto sústavné „hučanie do hláv“ po istej dobe začnú ignorovať, lebo je to neznesiteľné. Je to nepretržitý nátlak na psychiku , ktorá sa môže prejaviť aj ignoranciou vzdorom, robením presne naopak ako rodičia tlačia. Idu na dieťa s pozície sily alebo moci často svoju chýbajúcu prirodzenú autoritu schovávajú za také slovné spojenia , ono sa to musí, sa to nesmie, alebo prenášajú ľudské vlastnosti na neživé predmety alebo jedlo- bábika bude plakať keď ju hodíš do kúta , zemiačiky si buchnú kolienko keď ich vyhadzuješ s taniera , prípadne prenášajú zodpovednosť na druhých neznámych ľudí- slovami – sprievodca, teta predavačka , bufetárka alebo pani doktorka sa bude hnevať , keď robíš/nerobíš toto alebo tamto, alebo hovoriť o správaní dieťaťa ako o sklamaní /hanbení , toto nie je pekné, čo si urobil- ale zabudnú dodať , čo ten pojem nie je to pekné vôbec znamená- je to tak veľmi abstraktné , že dieťa si nedokáže a nerozumie , čo po ňom rodič vlastne chce. Prípadne si prvá a druhá časť vety odporuje respektíve je nesplniteľná prestaň rozprávať zatvor ústa a jedz poriadne dieťa chce vyhovieť – prestane rozprávať, zavrie ústa a pozerá na vás, ako splniť to že má zároveň jesť. A vzápätí začne po ňom rodič znova kričať, prečo neješ a kuká do blba, že nemá špekulovať a jesť. Dieťa začne mať zmätok a len sa rozplače, lebo netuší, ktorú z tých vecí má splniť, keď sa spolu spraviť nedajú, teda dieťa s pohľadu rodiča neposlúchne… No rodič si neuvedomuje, že chce dve diametrálne odlišné veci v jednej vete, ktoré sú súčasne nesplniteľné a začne následne nadávať, že ho dieťa neposlúchlo. Pritom, ani nevie, ktorú s tých vecí má splniť, lebo si nedokáže vybrať.
Dieťa , ktoré je od rodičov , a najbližších ľudí strašené niečím , čoho sa veľmi bojí , stráca dôveru voči dotyčnej osobe. Rodičia často chcú , aby sa dieťa bálo ich autority , ktorá nie je často krát prirodzená, keď sa ich pseudoautority neboja tak ich začínajú strašiť – zoberie ťa čert , unesie ťa ujo v modrej kombinéze , policajtom , lekárom, keď budeš zlý/zlá nechám ťa tu (ihrisko, jasle, škôlka , detský kútik, čakáreň )
A chcú, aby im dieťa dôverovalo , ale ako môže dôverovať niekomu , kto ho klame , kto v kuse buzeruje a poučuje a otrepáva o hlavu dookola to isté a v kuse a alebo ho straší niečím , čoho sa bojí… Takým to spôsobom rodičia vzbudzujú v deťoch odpor , nelásku, nedôveru a samozrejme vzdor a strach a začnú to nenápadným spôsobom zrkadliť späť… Strach a dôvera nikdy nemožno spojiť , buď niekomu /niečomu verím , či to má alebo nemá racionálne vysvetlenie alebo mám k tomu odpor, hnus a nedôveru a tiež to vysvetlenie nemusí mať logický základ.
Ak chceme, aby nám dieťa dôverovalo tak si budujeme tú dôveru v maličkých krokoch postupne , nebudeme dieťa zavádzať alebo mu hovoriť , že dajme tomu niečo nebolí, nikto ti nič robiť nebude alebo nič sa ti nestane , keď sa na teba niekto pozrie- dieťa uverí, že teda nič zlé mu nehrozí a zrazu doktorka povie sestričke zoberieme krv na vyšetrenie , rovná sa pichanie do ručičky, ktoré bolí ( dieťa sa zľakne a cíti sa oklamané, keďže sa mali na neho iba pozerať a nie dotýkať alebo ho pichať – detská dôvera sa zakolísala- ok povie si dieťa, nemusela o tom, ani mamka vedieť, že sa doktorka rozhodne ináč ), ale ak sa to deje stále , že mamka povie niečo a vzápätí sa deje úplný opak – napríklad ,že sa pozrie doktorka na zúbky zrkadielkom a ona na miesto toho začne do nich rýpať búchať alebo nedajbože pustí vŕtačku – dieťa je zrazu vydesené na smrť a berie to ako zradu, zo slov nebude bolieť, nič ti nikto nerobí , iba sa pozrie a pod- tu už dieťa stráca dôveru voči matke a začne dopredu preventívne revať s očakávaním bolesti – lebo vždy keď mu povedala , že nebude tak vždy bolelo – je jedno v akej veci, a pokusy o statočnosť a podplácanie , tiež nerobia dobrú službu dôvere. Vždy je pre dieťa lepšie ak mu mamka povie , že nevie, či to bude bolieť, alebo nevie či bude doktorka niečo robiť , lebo to zhodnotí až na mieste , prípadne povie , že to bude trošku bolieť alebo bude to nepríjemné , ale uistiť , že je tam v tom s ním- tak to buduje vzájomnú lásku a dôveru. A tiež to , že dieťa sa nebude báť omylu alebo si priznať chybu, keď sa niečo nepodarí, lebo hoci dieťa pokladá svojho rodiča za boha, čo všetko zvládne , a ukážte mu , že vy máte strach alebo obavy , nepokoj alebo niečo neviete … Bude potom to brať ako normálne, že človek sa môže pomýliť, nevedieť a pod.
Strach zväzuje ústa aj nohy , nie ste neskôr ani v dospelosti schopný odolávať stresu alebo nátlaku a zastaviť ho v počiatočných fázach. Na strach neexistuje jednoduchá rada , musí sa postupne odbúrať a odstrániť korene toho, čo nás zväzuje, lebo strach je ako chobotnica , ktorá nás objíme proti našej vôli a neumožní triezvo rozmýšľať alebo uvedomiť si vážnosť situácie alebo rozhodnutia.
Porovnávanie detí medzi sebou slovami a je jedno či v pozitívnom /negatívnom svetle, každé dieťa má svoj čas k dozretiu na nejakú skúsenosť alebo zručnosť – niektoré v už v roku stojí, iné začne behať keď má 15 mesiacov, ale kým doktorka neurčí, že zaostáva pre nejakú chorobu vo vývoji , neporovnávajte ich, ani čo sa týka zvyknutia / nezvyknutia na kolektív, byť bez plienky alebo cumlíka, alebo mu povedať nerev, keď to dievčatko plače nikto si ho nevšíma , nechceš skončiť rovnako tak nerev a podobné strašenie , prípadne úteky zo škôlky , tipu idem iba na WC( príde poobede ) dieťa má pocit zrady , že už sa nemôže spoľahnúť na nikoho ani na tú najbližšiu osobu, lebo ho/ju tu nechala samého /samú a je to cudzie prostredie aj ľudia
Na vybudovanie opätovnej dôvery , sú potrebné niekoľko krokov
Liek pravda
hovoriť pravdu primerane veku a jednoduchým slovníkom– ak ideme k doktorke je možné predpokladať nejakú bolesť alebo nepohodlie, treba sa o tom rozprávať, a dať dieťa pravdou do vnútorného pokoja , tiež priznať, že niekedy sa mamka bojí viac, o to či to dieťa zvládne ako dieťa samotné, tuto je dôležité neprenášať na dieťa svoj vlastný strach a úzkosť – ono to z nás cíti a je nervózne aj ono – treba mu povedať, že máte strach je to o komunikácii a partnerskom prístupe…
Liek ospravedlnenie
Ospravedlniť sa ak nám ušlo klamstvo , alebo nejaká báchorka , prípadne sme priamo vedome klamali, uleteli nám nervy, vypenili sme a pod. – dieťa jednoduchšie príjme, že ste tiež len človek s chybami a nebude sa báť zdôveriť s tou svojou vlastnou, buďte autentický, bez pretvarovania sa hranie sa na dokonalosť… Ospravedlňte sa ak ste nespravodlivo vypenila , alebo nakričala bez dôvodu , len z nervozity a pod.
Pri otvorenej komunikácii – prestane byť človek ostražitý , lebo dôveruje a začne veriť , že to čo hovoríte , je aj skutočne autentická pravda
Vyhoďte so svojho slovníka báchorky , lži a polopravdy a moralizovanie. Dieťa nie je hlúpe a prekukne každú báchorku lož aj kecanie a moralizovanie – povedz autenticky čo potrebuješ
Ak ťa bolí hlava dieťa zjape na plné kolo – netreba také keď neprestaneš kričať zalepím ti ústa alebo ťa nechám odniesť preč- namiesto tohto strašenia stačí povedať – nikto ťa neodnesie , iba by som si potrebovala odpočinúť , alebo bolí ma hlava , keď tak silno kričíš. Trošku by som potrebovala aby si bol potichu ,dieťa rado vyhovie , lebo cíti úprimnosť a vidí potrebu…. Namiesto z jedlom sa nehrá , buď ho jedz alebo ostaneš hladný- tak je dobré povedať , že jedlo treba spapať , aby mal silu a na hranie ti dám hračku alebo varešku
liek ukáž kto si! – je to uznanie kto som naozaj , na nič sa nehrám , som autentický a čitateľne jednoduchý.
Ak ste sa počas svojho detstva nesmeli cítiť ako zraniteľné dievča / vystrašený chlapec –lebo z vás chceli silné ženy /nebojácnych chlapov tak teraz je čas ukázať , že nikto nie je dokonalá Xena/ a dokonalý Herkules , ale obyčajní muži a ženy tejto spoločnosti..
Liek hovorenia o pocitoch a počúvanie detí
Ukážte dieťaťu svoje chyby, nedokonalosť a strach – autentického seba samého . Potom sa aj dieťa stane autentickým dôverujúcim a dôveryhodným partnerom v komunikácii
Premení to život na nepoznanie . Namiesto hádok , blízkosť a porozumenie. Deti budú s láskou spomínať na autentické detstvo , nebude im vadiť chudoba alebo menej hračiek , viac by prežívali to , že sa rodičom nedá veriť , ako to či majú najnovší bager alebo rozprávajúcu bábiku …. dieťa vám vždy povie , čo sa deje v jeho srdci , len je na nás dospelých , aby sme neboli egoisticky zahľadení do seba a nepozerali iba na svoje pocity a svoje potreby a na druhých nemysleli. J e potrebné dávať príklad vo vzájomnej komunikácii alebo aj riešení konfliktov. Dieťa je ako radar , cíti či ste šťastní / smutní / nahnevaní / nervózni alebo máte bolesť, neuchránite ho predtým , iba mu to treba povedať , že ono za vaše pocity nie je vinné alebo , že ho milujete aj keď máte s otcom krízu alebo hádku. Dá vtedy možnosť vyriešiť problémy v pokoji a z rozvahou…
Buďte sami sebou a bez pretvárky a budete uveriteľní a dôveryhodní pre svoje deti aj okolie…
Bc. Ľubica Bombalová
