Úvod Problémy v rodine Extrémna ochrana rodičov – škoda na zdravom vývoji dieťaťa

Extrémna ochrana rodičov – škoda na zdravom vývoji dieťaťa

27
0
ZDIEĽAŤ
Extrémna ochrana rodičov – škoda na zdravom vývoji dieťaťa
Extrémna ochrana rodičov – škoda na zdravom vývoji dieťaťa

Určite ste sa už stretli s tým, že niektorí rodičia sa až extrémne boja o svoje deti, až do takej patologickej miery, že im neumožnia skúšať, čo dokážu, neumožnia im testovať svoje vlastné sily a hranice, čo zvládnu a robia to v dobrej viere, že deťom pomáhajú k ich bezpečnosti, no opak je pravdou. Svojim deťom znemožnia zažiť skúsenosť , lebo stále nad nimi krúžia ako pomyselná rodičovská helikoptéra, namiesto toho, aby dieťa pozorovali, ako rastie a vyvíja sa jeho šikovnosť a zasiahli iba vtedy, ak im naozaj skutočne hrozí reálne nebezpečenstvo alebo ohrozenie života.

Vlastná skúsenosť u detí je veľmi dôležitá

Deti si od istého veku potrebujú skúšať čo všetko dokážu, hoci ich rodičia často krát nemajú ďaleko od infarktu, keď sa im malé sotva 2 ročné dieťa odmieta hojdať po sediačky , ale chce na hojdačke stáť a rôzne sa točiť a napodobňovať veľkých chalanov a dievčatá. Potrebuje sa naučiť hranice , čo sa dá , čo zvládne a čo sa ešte zatiaľ nedá..

Chytáme ich, a tým strácajú pud sebazáchovy

Veľa rodičov má tendenciu chytať svoje deti, až do takej miery, že im neumožnia si poradiť samým. Aj v herni sú lezecké steny, rôzne prekážky, ktoré sa snažia deti prekonať- nejde len o nestabilný terén, hojdacie schody alebo šplhanie po lane. Rodičia, najčastejšie matky nechcú, aby sa ich deťom niečo stalo a stále im pomyselne stoja za zadkom, a to, že má dieťa dôveru voči rodičovi je super, ale len do vtedy , keď tú istotu už nebude natoľko potrebovať. Neznamená to , že ho necháme v nebezpečenstve napospas , ale umožníme im rozvíjať pud sebazáchovy. Ak sú deti priveľmi naviazané na rodičov v takom zmysle, som v nebezpečenstve , neudržím sa , alebo už to nechcem , hodím sa dozadu a mamka s tatkom chytajte ma. Ak necháme pomyselne deti samé na seba , hoci stojíme kúsok ďalej a prípade núdze zakročíme, inak ich necháme hľadať ich vlastné riešenia. Teda keď sa mi šmyklo držím sa , aby som nespadol, hľadám oporu na nohy- učím sa tým pudu sebazáchovy, zachrániť sa sám, ak to nejde , je to nad moje sily , neodhadol som ich(prebieha v mysli  dieťaťa) pokúsim sa si pomôcť. Stále to nejde , ruky sa mi šmýkajú a reže a páli ma lano- tak začnem plakať alebo kričať – to vidí aj rodič , že dieťa vyskúšalo všetko len , aby si pomohlo samo , nuž keď nejde tak prídem pomôžem a dajme tomu zvesím , alebo poviem chytám ťa, bezpečne pristane v náručí. Ak mu to však nedovolím a ono sa nenaučí riešiť krízovú situáciu , jedného dňa sa môže pustiť , neriešiac situáciu a ja tam stáť nebudem, a ono sa na to stále spoliehalo (zabili sme v ňom chuť prekonať sa, riešiť situáciu ako vie, a v prvom rade pud sebazáchovy) môže to dopadnúť zle.

Pomáhame nasilu, a pritom netreba

Pomáhame nasilu, pritom nám dieťa hlasne dáva najavo – ja sám- nastáva obdobie uvedomovania si seba samého. Je rozdiel, keď pomáhame dieťaťu okolo roka chodiť za ruku, popri nejakej opore alebo po schodoch, prípadne ho vysadíme na hojdačku či koníka. Dieťa okolo 2 rokov má pasiu v tom niekam liezť , je to zábava, ak sa začne jedovať , že mu to nejde  vyliezť alebo zliezť snažíme sa ho navigovať napr. pri lezení po sieti , z preliezky, ako sa naučilo vyliezť , musí sa naučiť zliezť, čo je väčšinou ťažšie .

Zbytočne vyvolávame úzkosť a strach

Spadneš , udrieš  sa , kto ťa bude zbierať zo zeme, udrieš sa – rodičia  to robia zo strachu ,že sa dieťaťu niečo stane. Ten strach sa v nich totiž môže odradiť od skúšania môže ostať navždy, nemôže nič nové veci- nemôže nikam posunúť.

Organizujeme všetok čas

Dieťa sa potrebuje vyvíjať individuálne a potrebuje mať čas na individuálnu hru. A nie všetko organizované. Ak sa má správne vyvíjať potrebuje aj naučiť sa samostatnej hre, aby si dajme tomu mama mohla navariť a nemusela nonstop 100% pozornosti, lebo to sa stane ak bude všetok čas organizovaný. Dieťa s pribúdajúcim vekom sa má stať samostatnejšie, treba ho naučiť hrať sa so súrodencom , skladať skladačku alebo lego. Každý človek aj ten najmenší má v sebe zabudovanú schopnosť , čo sa potrebuje tu a teraz naučiť. V prípade, že dieťa sa cíti na niečo zrelé ,aj keď nám sa to nezdá , nechajme to ho urobiť. V opačnom prípade keď už my budeme chcieť , že už dozrel čas tak dieťa nebude chcieť lebo sme ho nechtiac naučili, si maličký mamina ťa vyloží, a zrazu mama nechce vyložiť a a začne hovoriť opak toho čo pred nejakou dobou – zmätené dieťa. Tak keď som chcel vyliezť a naučiť sa to , zakázali ste mi to , a teraz keď si vymyslíte , že je čas zrazu mi to prikazujete , že mám sám sa to teraz naučiť , no ja som stratil už motiváciu a záujem.

Nenecháme ho udrieť a spadnúť

Dieťa nášmu vysvetľovaniu nerozumie, ale ak sa raz- dvakrát buchne, hneď bude i dávať pozor. Nehovorím, že sa má dolámať, ale ťuknúť sa rukou nohou o stôl bude si dávať pozor, ak mu neumožníme padnúť alebo sa potknúť, znemožníme mu naučiť sa padať, že má pred seba natiahnuť ruky, aby nepadlo na hlavu. Samozrejme, že ho chránime pred vážnymi úrazmi. Ak ho chceme naučiť , že niečo páli, sporák, trúba a pod, dáme ručičku tesne k tomu ale nedotýkame sa ňou horúceho, dieťaťu stačí cítiť sálajúce teplo- bude vedieť, že keď by položilo tak to bude oveľa horšie sálanie.

Paradoxne, čím menej pomáhame, keď to nie je nevyhnutné, tým sa z nášho dieťaťa stane obratnejšie a šikovnejšie dieťa, netreba sa báť objavovať svet

Bc. Ľubica Bombalová