Ide aj o to , že malé dieťa nemá rovnaké mechanizmy na spracovanie stresovej /traumatizujúcej / emočnej situácie a zatiaľ ich nedokáže riešiť. Jednoducho reaguje na situácie na základe zrelosti svojho veku a zrelosti svojho mozgu, kým sa nepoprepájajú informácie v neurónoch a nevytvoria hustú sieť spojení nedôjde k zmene.

Najlepším príkladom sú deti a plienky verzus nočník /WC dokedy si dieťa nezačne uvedomovať potrebu vyprázdnenia a neurobí si asociáciu medzi potrebou sa vyprázdniť a sadnutím si na nočník, dovtedy si nebude vedieť sadnúť na nočník /WC a urobiť potrebu tam, jednoducho mu to zatiaľ necvaklo. Okolo 1,5-2 roky je sieť neurónom dostatočne rozvetvená a je možné začať dieťa učiť na nočník. No neodučí sa  od plienok ,kým sa nevytvorí spojenie medzi mozgom a vylučovacím systémom natoľko, že si  dieťa uvedomí treba mi na záchod ,a idem tam ( naznačím /poviem blízkej osobe) a následne idem na začiatku s pomocou a potom sám.

Na rozvoj mozgu je dôležité každému jedincovi zabezpečiť dostatok podpory, lásku ,porozumenie a predovšetkým pocit bezpečia a kvalitné vzťahy, emočne a psychicky stabilné prostredie. Ak je dieťa vystavené sústavne emočnému , psychickému tlaku/ stresu , porovnávaniu , fyzickým alebo psychickým trestom , odopieraniu lásky rapídne sa zhoršia mozgové funkcie , zníži sa úroveň komunikácie a dôjde k úpadku komunikácie. (***)

Ak nedokážete niečo riešiť bez rozdielu veku , dochádza k pudovému chovaniu v podobe – strnulosť/útek /útok . Na začiatku nášho života nepoužívame mozog racionálne ,ale iracionálne (pudovo)- dieťa hľadá blízkosť matky , keď sa cíti ohrozené /hladné / nepokojné /unavené…Očakávanie , že sa malé dieťa bude správať racionálne a uvažovať ako „malý dospelý“ je nonsens, nie toho schopné , vzhľadom na vek(nezrelosť mozgu ).

To čo sa naučíte v prvých 5-7 rokoch svojho života je kľúčové , tvorí až 70% neurónových spojení a vytvára základnú sieť poznania a neskôr racionálneho uvažovania. Program správania v jednotlivých situáciách vštepený v prvých rokoch života , je kľúčovým bodom reakcii aj v staršom veku(**). Základnou reakciou na nepohodu /krivdu / chýbanie lásky a pozornosti je u detí plač. Neplačú preto , aby nás hnevali a rozčuľovali, ale zatiaľ nevedia verbalizovať svoje pocity  a stavy/ nespracované emócie a strach (reálny aj nereálny/ iracionálny ). Pocit ohrozenia života v hlavičke dieťaťa môže byť čokoľvek( pocikaná plienka -chlad a vlhko, odlúčenie od matky- úzkosť z opustenia , hlad , smäd , únava),  hoci nám dospelým sa to zdá banálne , nepodceňujte to. Pocit bezpečia a istoty patrí k základným potrebám každého človek od narodenia.

Mozog dieťaťa je veľmi tvárny, takže do seba zapisuje všetko čo vidí /počuje / zažije, a tieto negatívne zápisky v mozgu môžu vytvoriť rôzne vzorce naučeného správania, ktoré sa prejavia strachom /úzkosťou a pocitom bezmocnosti. Niekedy riešenie „ nechať deti vyplakať“ signalizuje dieťaťu zážitok, ktorý ho poznačí ( čo vidí – nikto neprišiel / čo počuje – nič, ignorácia a nezáujem/ čo zažije – svet je nebezpečný, nedokážem si pomôcť sám, ale nikto mi nepríde na pomoc). Tieto negatívne vzorce strachu sa prejavia aj v dospelosti – potláčaním a zlým spracovaním emócii a vyhýbaniu sa situáciám , kde dochádza k emočnému vypätiu.

Žiadne dieťa nie je zodpovedné za to kam/ kedy ,do akej rodiny a komu sa narodí. Nedokáže ovládať svoje emócie  musí sa to nadobudnúť cvikom ako zručnosť a naučiť sa to od dospelých. Klamlivo sa domnievame , že dieťa , ktoré reaguje na stres tichosťou a strnulosťou ho chybne pokladáme za dobré a dieťa , ktoré reaguje útokom (buchne kamaráta /poťahá za vlasy) / alebo útekom , že opustí miesto stresu a odbehne preč za domnelo zlé..No, to je chyba.

Dieťa , ktoré počas detstva zažíva náročné situácie , neprimerané trestanie, ponižovanie a porovnávanie z druhými si časom vytvorí obrannú reakciu a privlastní si takéto reakcie za svoju normu a začne sa podľa toho správať- bude drzé arogantné ,papuľovať , odvrávať a hnevať alebo zúriť, keďže prijalo zlý príklad riešenia ťažkých situácii  nedokáže inak reagovať ,a tým je mylne pokladané za zlé a nevychované.

Ak zažije , že keď niečo vyleje / rozbije nasleduje trest, namiesto vysvetlenia, že sa to môže stať každému. Nedokáže tolerovať chyby svoje ani druhých následne to spúšťa obrovský stres a strach nielen u detí ale aj dospelých( z týmto nastavením mozgu)

Jednoduchou pravdou je, že dieťa má emócie , no musí sa od dospelého ich naučiť ovládať, nedokáže to samé od seba- ide o novú zručnosť , ktorá vyžaduje tréning a opakovanie(prispôsobené na konkrétne situácie).

Rovnako neustále opakované ponižujúce vety od rodičov a príbuzných zabránia rozvoju potenciálu a možností čo dokáže ľudský mozog. Ak budete dieťa učiť potlačovať/ zadržiavať emócie k ničomu tým nepomôžete , ale vytvoríte negatívnu správu mozgu – plakať je zlé( lebo zaznieva veta od milovanej osoby – veľký chlapci neplačú/ si škaredý , keď reveš/ nikto na to , nie zvedavý alebo kupujete si dieťa odvádzaním jeho pozornosti od plaču- aha psík, čokoládka , hračka alebo vykecaním a vyhovorením z hlavy).

Mozog sa skladá s troch častí- neracionálny (plazí , archaický) / emočný mozog /ľudský (racionálny) a všetky sa vyvíjajú rozlične dlhú dobu niekedy až do dospelosti (okolo 30 rokov ). Dieťa vo veku 3 rokov dokáže používať mozog vo všetkých častiach. Krik a plač u detí , nie prvotne zameraný na nahnevanie dospelého , ale na odbúranie negatívnych pocitov a emócii. Ani dospelí jedinci vždy nedokážu ovládať svoje emócie a začnú plakať alebo kričať.

Pomocou mozgu sme schopný myslieť/hovoriť /učiť sa a značný vplyv na jeho vývoj má práve prostredie a okolie v ktorom vyrastáte.

Náprava problémového správania jedinca , nie je závislé od jeho vôle.

Majú na to vplyv rozličné faktory od biologických (čo máte dedičné), psychické (vplyv stresu a prostredia ) spirituálne ( výchova a viera členom spoločenstva kde vyrastáte).. Najhoršie je trestať dieťa za niečo za čo vôbec nemôže, keď nedokáže regulovať svoje emócie a správanie

Pomoc dieťaťu namiesto trestu za emócie a správanie

Ak dieťa nedokáže spracovať prisilnú emóciu , môže sa to prejaviť „emočnou búrkou“. Trestom za tento prejav, však dieťaťu neumožníte sa s tým vyrovnať, iba ju zatlačíte do jeho vnútra a nebude si vedieť rady ani ako dospelý. (*)

Keď dieťa trestáte /bijete / rozčuľujete sa na neho neprivádzate ho „ k rozumu“ práve naopak podporujete v ňom nežiaduce správanie , pre váš nezáujem o jeho emócie /city a pocity.

V škôlke a škole je potrebné vytvoriť bezpečné prostredie pre každého jedinca , aby bol schopný používať svoj rozum na uvažovanie /konanie a komunikáciu primeranú situácii.

Pri vyvolaní stresu spôsobíte : nechuť a odpor k učeniu / odkladanie povinností na neurčito / bolesti hlavy a sťažené sústredenie a schopnosť zapamätať si a utvrdiť sa v získaných zručnostiach. Ku každej zručnosti, ktorú chcete , aby dieťa nadobudlo je potrebný čas /tréning , vytrvanie a povzbudenie a radosť aj z maličkých (na pohľad bezvýznamných ) úspechov.

Povzbudením k napredovaniu na základe zrelosti, utvrdíte jedinca , že všetko má byť v jeho čase / jeho tempe (deti s postihnutím / deti so špeciálnymi potrebami). Nátlak na výkon môže spôsobiť úplný opak toho, čo ste chceli dosiahnúť.

V prípade  že máte dieťa , ktorému spôsobujete stres a strach vyvolaním pred tabuľu, musí učiteľ hľadať iné spôsoby komunikácie s ním. Stresovaním a schválnym vyvolávaním pred tabuľu , a v konečnom dôsledku podporovanie neuvedomenej šikany od spolužiakov i učiteľov /neschopnosti dieťaťa odpovedať , hoci odpoveď na otázku pozná, nedokáže ju pred publikom spolužiakov vypovedať. Vystavujete ho zbytočnému stresu / strachu a výsmechu spolužiakov , že nevie odpoveď. Odpoveďou  žiaka na túto záťaž , môže byť nevhodné správanie /vyrušovanie /robenie zle /behanie po triede prípadne útek z triedy preč/krik alebo plač. (**)

Prijateľný stres

Typ stresu , ktorý nás neochromí, z dlhodobého hľadiska však ubližuje našej psychike. Stane sa , že máte vecí nad hlavu, padajú vám veci z rúk a horia termíny, je dôležité mať vo svojom okolí osobu, o ktorú sa viete oprieť a riešiť , ako si rozdeliť úlohy , ktoré vás čakajú, určiť priority a delegovanie úloh na iné osoby. Platí to aj o dieťati keď vie , že existuje osoba , o ktorú sa môže oprieť a prísť z hocičím a panuje tam dôvera , môže to pomôcť neskôr aj v dospelosti , nachádzať si ľudí, ktorý budú vašim majákom alebo skalou, ktorý ustoja s vami vaše ťažké časy.

Toxický stres

Typ stresu, ktorý vyvoláva pocit domnelej i istej osamelosti, ako sa hovorí „nemám človeka“(nikoho s kým by som sa mohol porozprávať/ takého čo by skutočne počúval a nedával by „instantné riešenia v prášku na počkanie“/ skutočne by som mu dôveroval/ vedel sa spoľahnúť na diskrétnosť najmä pri rodinných /partnerských /pracovných záležitostiach/ mal pri ňom pocit bezpečia, že to ustojí/ ktorý nezuteká ,ak ho zahrniem svojim zlým obdobím/ ktorý bude hľadať riešenia spoločne so mnou, nie bezo mňa alebo poza mňa/ ktorý mi umožní  ,aby som v jeho prítomnosti zúril, plakal  a nadával a nebude  to nikomu vešať na nos/ ktorý nie je klebetný, pomstychtivý , manipulatívny….)

U detí môže dlhodobý toxický stres spôsobiť traumu. A v tomto prípade ich treba neustále ubezpečovať o svojej podpore, láske a porozumení. Takíto jedinci sú hrdinami , prestáli najväčšie a najťažšie udalosti ,a napriek nim sa ich život zdá bezstarostný, hravý a plný úsmevov. Ak sú v škole majú nevhodné správanie, cítia sa odstrčené a nepochopené , treba ich vypočuť a snažiť sa uchopiť ich prežívanie a pocity, nie je to jednoduché.

Citácie:

*Bilbao , Alvaro :  Detský mozog vysvetlený rodičom

**Van der Kolk : Telo sčíta rany, ako trauma dopadá na našu myseľ a zdravie, a ako sa z nej liečiť?

***GeuGuen Katarína : Cesta k šťastnému detstvu, Empatická výchova vo svetle najnovších poznatkov o mozgu a emocionálnom vývoji dieťaťa, 2021

Bc. Ľubica Bombalová

Prvou reakciou rodičov na nevhodné správanie svojich detí je buď krik , odtiahnutie z miesta za ruku alebo totálne ignorovanie správania , no ani jedna z týchto reakcii nie je správna. Dieťa nikdy nič nerobí len tak bezdôvodne, hoci nám dospelým zdá , že sa predvádza alebo niečo bojkotuje- jednoducho dostane nálepku neposlušné. Dieťa má cieľ , ktorý chce dosiahnuť. Lepším spôsobom ako zareagovať na správanie deti je ich motivácia k spolupráci bez trestov a odmien.

Najlepšou reakciou je vyhnúť sa príkazom/zákazom/sľubom/klamstvám a tiež vyhrážaniu. Ani pozícia prevahy/pohľad z hora a postoj moci , nie je ten správny prístup. Dieťa potrebuje zažiť pocit , že niekam a k niekomu patrí a je súčasť kolektívu, komunity alebo rodiny.

Každá neposlušnosť a nevhodné správanie u detí je to volanie o pomoc. Ignorácia, krik , trest , zavretie do izby nevyrieši problémy , neodhalí skutočnú podstatu a dokonca ubližuje  dieťaťu a spôsobuje traumu, ktorú si môže niesť celý zvyšok života.

Trvanie na dodržiavaní pravidiel a nastaviť hranice, robiť to s láskou a vyhnúť sa ponižovaniu detí na verejnosti aj v súkromí. Ak mocou / silou, prevahou a násilnou autoritou nútime dieťa, aby poslúchlo , nevedie k spolupráci, ale  k uzavretiu sa a strate dôvery voči rodičom.

Deti často zrkadlia problémy svojich rodičov , no v skutočnosti nevedia prečo sa tak správajú, a nedokážu spracovať svoje emócie, ktoré cítia. Najviac deti zneistí , keď sa ich pýtate prečo to urobili a prečo sú také ? Pocit viny za to aké sú, môže spôsobiť až chorobu.

Existuje výskum , ktorý hovorí o tom, že každá prežitá biologická trauma poškodzuje DNA. Tieto zmeny sa dedia- ak matka prežívala počas tehotenstva traumu, šok , hnev , depresiu a úzkosť prenáša to na dieťa v jej brušku a následne aj doba trvania tohto negatíva , má vplyv na poškodenie plodu. Dedí vnútorné aj vonkajšie- farba očí alebo strachy, úzkosti.

Ak vás vaše 5-6 ročné deti ignoruje, svojou neposlušnosťou ukazuje potrebu sa presadiť, brániť svoju vlastnú cestu. Prekvapením je , že vaše dieťa má k dispozícii všetky skúsenosti detí vo vašom rode , v jeho súčasnom veku, otvára všetky vaše skúsenosti vášho rodičovského dieťaťa, kde ste potlačili do úzadia vašu neschopnosť/úzkosť/strach pred vašimi rodičmi. Deti cítia váš vnútorný rozbroj emócii , ktoré ste nedokázali stráviť a vyriešiť a môžu následne spôsobiť zdravotné problémy.

4.základné ciele nevhodného správania.

1.ciel – pozornosť

Ak sa dieťa správa nevhodne, aby získalo pozornosť rodiča. Ono bojuje samo sebou a svojimi emóciami a nedokáže si poradiť. Reakciou rodiča by mala byť primeraná pozornosť s nerozdelenou mysľou, teda zaoberajte sa len dieťaťom a pritom sa nehrajte na mobile. Zapojte ho do činnosti, ktorú robíte, využite jeho jedinečný záujem vám pomáhať teraz , potom ho /ju už nedonútite. Dieťa aj pomoc pokladá do istého veku za zaujímavú hru.

2.cieľ – moc

Dieťa je súčasťou svojej sociálnej skupiny, len vtedy, keď ju riadi. Často sa tvári , že ho nemôže donútiť, ocitli v boji o pomoc. Neprikazujte mu čo si má obliecť, ale dajte mu možnosť výberu aspoň z dvoch možností. Vtedy má dieťa pocit  že má aspoň nad niečím moc , teda to riadi aspoň v jeho svete.

3.cieľ – odplata

Dovoliť ukázať svoje emócie je pre každého človeka veľmi dôležité. Dovoliť dieťaťu prejaviť hnev/smútok/ úzkosť a popísať svoje problémy. Bude sa cítiť dôležito , že niekto počúva čo sa v ňom deje. Ospravedlnenie . vždy keď je to vhodné, ak ste sa dopustili chyby. Uvedomí si , že urobiť chybu a poučiť sa z nej je krokom k sebapoznaniu. Rodičia majú byť príkladom vo všetkom v pochvale/ po karhaní  a ak sa dopustili chyby ospravedlnili sa a prijali zodpovednosť za jej nápravu.

4.cieľ – predpokladaná nedostatočnosť

Aby ste s dieťaťom vychádzali, trénujte s ním čo mu nejde a v čom je slabý. Povzbudzujte ho, aby prekonávalo sa seba.

Netopiere a detské strachy – ako pomôcť deťom prekonať obavy

Mnohé deti sa boja netopierov kvôli ich neobvyklému vzhľadu a spojeniu s hororovými príbehmi. Tieto strachy možno efektívne prekonať prostredníctvom vzdelávania a pozitívnych skúseností. Vysvetlite deťom, že netopiere nie sú zlé ani nebezpečné, ale naopak, veľmi užitočné a zaujímavé zvieratá. Ukážte im fotografie rôznych druhov netopierov, poukazujúc na ich roztomilé črty ako veľké uši či malé tváričky. Navštívte spolu prednášku o netopieroch, kde môžu vidieť tieto zvieratá zblízka pod dohľadom odborníka. Čítajte knihy s pozitívnym zobrazením netopierov alebo sledujte dokumentárne filmy o ich živote. Takýto prístup pomáha deťom budovať zdravý rešpekt k divokým zvieratám namiesto iracionálneho strachu.

Bc. Ľubica Bombalová

Hranice si nevytvoríte , hneď, je potrebné ich postupne budovať. Často sa stáva , že deti testujú hranice , snažia sa ich prekračovať, práve kvôli tomu , aby zistili kam a pokiaľ môžu ísť. Za akú pomyselnú hranicu , to už jednoducho nejde. Deti si skúšaním budujú svoje vlastné hranice v bezpečnom prostredí, pomáha im to rásť a dozrievať , aby mali prirodzenú autoritu  no aj tú treba budovať.

Ak si poslušnosť u dieťaťa budete vynucovať násilím/zastrašovaním a trestami za maličkosti , nielenže nebudete mať prirodzenú autoritu, ale ešte môžete stratiť dôveru svojho dieťaťa. Ak to prekročí hranicu únosnosti , že to jednoducho náš potomok nebude vedieť zniesť, prerastie to do poslušnosti zo strachu ,tak možno chvíľku bude fungovať, no jedného dňa  ,keď vyrastie sa z celej sily svojho vnútorného ja vzoprie/ bude unikať/ odmietať komunikáciu a rešpektovať akékoľvek príkazy a zákazy. Môže to spôsobiť aj psychické problémy/ môže začať dieťa slabšie deti šikanovať, aby si niečo dokázalo, no pred rodičom by sa radšej schovalo do myšacej diery.. Výchova strachom a terorom nikam nevedie.

Budovanie zdravých vzťahov v rodine medzi rodičmi a deťmi a súrodencami navzájom sú dosť dôležité. Poznať hranice toho druhého umožňuje napredovať, vytvárať hlboké väzby. Úprimnosť a dôvera medzi sebou navzájom je jadrom vzťahu a lásky.

Bc. Ľubica Bombalová

Často si traumu nepochopenia a zníženého sebavedomia v dôsledku vysielania správ od najbližších nesie po celý život a nedokáže vystúpiť z bludného kruhu myšlienok, že nie je hodné a jeho reakcie na udalosti zle vyhodnotené až hysterické/neadekvátne voči danému z pohľadu dospelého ,banálneho problému. U dieťaťa často nastáva problém s dôverou voči rodičom ,a následne ak sa to často opakuje, začne sa uzatvárať do seba a problém, nech je  akokoľvek vážny prestane zverovať a nechá si to pre seba. Vo svojej hlave počuje iba jedno a to isté: načo ma zaťažuješ hlúposťami/ vyrieš si to sám, je to banalita/ ale prosím ťa , toto je nejaký problém, to čo prežívam ja je vážny problém. Pri takomto type prístupu a odmietaní detských emócii môžete v dieťati spustiť obranné mechanizmy- nenaučí sa správne vyhodnotiť a pomenovať svoje prežívanie/ spracovávať strach a obavy/ uzatváranie sa do seba a žiadna komunikácia o akomkoľvek probléme/potláčanie hnevu a zlosti/ nedôvera/seba poškodzovanie /pokusy o samovraždu/depresie , úzkosti panika.

1. veta- nemáš dôvod na plač alebo hnev

Často podceňujeme a niekedy sa aj deťom vyhrážame, že sa nemajú prečo hnevať alebo plakať a že keď v tom hneve/plači budú pokračovať, aj keď sme ich upozornili , že nie je dôvod im ten dôvod vyrobíme- dáme po zadku/ zoberieme obľúbenú hračku/ uštedríme „výchovnú“ facku a podobne. Týmto správaním namiesto zastavenia dosiahneme presný opak, namiesto upokojenia sa plač a hnev môže zmeniť na agresivitu a útočnosť až hystériu. Alebo vyhrážku typu: keď okamžite neprestaneš strčím ťa pod studenú vodu , aby si si  schladil hlavu. Dieťa si s toho odnesie, môj prejav úzkosti a strachu nikoho nezaujíma nabudúce svoje emócie neprejavím a bude pokoj. Bagatelizovanie problém nevyrieši iba zhorší. Nepodceňujme problémy , nech sa nám zdajú akékoľvek malicherné, v ich očiach majú gigantické rozmery.

2. veta- skutok sa nestal, vymýšľaš si

Najhoršie , čo môžu rodičia urobiť potom ako sa im dieťa zverí so svojim problémom, je ho vysmiať alebo poprieť jeho existenciu, prípadne dieťa obviniť z klamstva , prikrášľovania/zveličovania danej veci. Dávajú tým jasný signál dieťaťu o tom , že nezaujímaš nás ,to čo si nám povedal je len v tvojej fantázii a nikdy sa nič nestalo. Poprieraním reality, ešte problém nezmizne iba prehĺbi nedôveru medzi dieťaťom a rodičom. A akýkoľvek iný problém príde , už sa nezveria, lebo v ich mysli bude zapísané: pokladajú ma za klamára a nemám dôvod im viac veriť , môj problém sa nevyriešil iba zhoršil nakoľko popreli jeho existenciu alebo ma vysmiali , že ich zaťažujem maličkosťami- už nebudem a uzavrie sa a problém dusí v sebe až do vtedy dokedy nepríde nejaká vec, ktorá spustí atómovú reakciu výbuchu hnevu , agresivity a nenávisti v najnevhodnejšej chvíli, a reakcia rodičov bude čudovanie sa , kde sa to nabralo v našom tichom dieťati- no nazbieralo sa to postupne až to nevydržalo pod pomyselnou pokrievkou a explodovalo.

3. veta- ty nemyslíš na moje srdce a pocity

Ak zraníme city dieťaťa takou vetou , že ich problém nás nezaujíma  citovo vydierame dieťa, že neberie ohľad na nás a naše city, v skutočnosti citovo a emočne vydierame a odvraciame zrak od problému dieťaťa na seba, ako nám bolo ublížené. Znova dôjde k uzavretiu a odmietaniu komunikácie s niekým kto odmieta naše pocity , ale zveličuje tie svoje, prípadne nás obviňuje so svojich vlastných pocitov.

4. veta- priveľmi dramatizuješ a preháňaš banalitu čo sa ti stala

Rodičia nadobudnú dojmu , že problém , s ktorým sa im dieťa zverilo nafúkli a prikrášlili a priveľmi dramaticky vykreslili. Znova sa tu jedná o zmenšovanie problému a poukazovanie na dieťa , že zbytočne preháňa. Veď sa ti nič nestalo, tak čo reveš, ono to nie je zlomené iba modrinu tam máš, tak čo jačíš akoby ťa brali na nože. Nepriznáte váhu ich prežívaniu a pocitom. Dieťa si odnesie ,nezáujem , že sa mi niečo stalo, nie je to dôležité ani keď to bola autonehoda a ono má zlomenú ruku /nohu a ešte ho dobijeme vetou- kým sa oženíš /vydáš to sa ti zahojí!

5. veta- žiješ mimo realitu, život je úplne o inom

Ty vôbec nežiješ realitu, stále len hráš tie hlúpe počítačové hry, no život tam vonku je o inom. Keď prídeš o prácu a nemáš s čoho zaplatiť hypotéku a hrozí ti strata strechy nad hlavou, to je vážny problém ,a nie to , či ti dovolím kúpiť si nový meč /bonusové zbrane tvojmu super hrdinovi , alebo či prídeš v blbej hre o život alebo nie, reštartuješ ju a hotovo, v reálnom živote sa nám väčšinou nepodarí reštartovať život, najmä ak ste premrhali na hlúposti.

6. veta- si darmožráč a príživník dokedy si myslíš, že ťa budem živiť

Pomenovávanie detí hanlivými výrazmi ako darmožráč a príživník v deťoch evokuje iba pocit viny , hanby neistota a pocitu , že sú také zlé , že raz darmo nemajú dýchať vzduch s normálnymi ľuďmi a, že sa priživujete a žijete na úkor niekoho iného ,najčastejšie rodičov. Dieťa si myslí , že je na príťaž , že z neho nič nebude a stráca dôveru v to , že ľudia si vzájomne pomáhajú a jeden od druhého závisíme aj pracovne i ľudsky. Niekedy to , môže vyústiť až do problémom seba prijatia , svojej vlastnej hodnoty a prínosu pre spoločnosť. Veľmi často u týchto ľudí ,najmä v puberte nastáva skrat a demonštratívne porezanie žíl/otrava tabletkami /pokus o samovraždu, a týmto kričia haló všimni si ma, nie som na príťaž len som ešte nie dosť staré na brigádu , aby som si zarábalo samo/ nemám skončenú školu pre svoju prácu/nenašiel som prácu bez skúseností a praxe….

7. veta – nestojíš za nič, prečo nie si šikovný a usilovný ako tvoj brat/sestra /spolužiak

Rovnako podceňovanie a ponižovanie pred druhými /ostatnými členmi rodiny, o tvojej neschopnosti a vychvaľovanie súrodenca , aký je skvelý v matematike/geografii alebo biológii a pritom opomína /zabúda na vlastnosti , v ktorých svojich vrstovníkov predbieha, to nevyzdvihnú. Rozširovanie a porovnávanie zabíja lásku a dôveru a najmä vtedy keď sa používa ešte jedna hrozne negatívna veta- s teba aj tak nič nebude/ si zbytočný/niktoš aj vyššie spomenutý príživník. Budeš celý život cicať tento štát ako naši Rómovia – od narodenia invalid. Prečo on môže nosiť samé jednotky so všetkého , ale ty donesieš najlepšiu trojku. Čo si slepý/hluchý sprostý , že sa to nevieš naučiť , už ťa aj najväčší lajdáci a postihnutý predbiehajú, čo len s teba bude- táto veta dokáže doslovne zabiť dôveru a sebavedomie.

8. veta- hanbím sa za teba, chodíš ako posledný bezdomovec

Rodičia často neschvaľujú módny štýl svojich detí a často ich kritizujú. Najmä ak ide o roztrhané rifle s fľakmi akože od výroby, keď sú všade diery a franforce, čierne nechty , vlasy rúž , hotové strašidlo. Neberú vážne to čo sa mladým ľuďom páči a je jedno , či ide o hudbu/básne /oblečenie alebo jedlo. Stále to o nás dospelých hovorí , nevážite si názor druhých a ani svojho dieťaťa a dávate mu tým jasne a dosť ostro najavo dokedy sa nezmeníš a nebudeš sa obliekať ako chcem ja, ponížim ťa pred rodinou a priateľmi , napríklad aj zákazmi stretnúť sa s partiou.

9. veta- to ako sa správaš, si drzý ako ploštica , ja som s tebou husi nepásol

V určitom veku už často na začiatku puberty začne akoby druhé obdobie vzdoru a bojkotovania , akýchkoľvek aj dobre mienených rád /kritík zákazov. Dieťa sa stane drzé a oprsklé. Potrebuje viac názory kamarátov ako vaše a ponižovanie vetami ,že ste s nimi husi nepásli, lebo veď akoby aj mohli , keď neexistovali a neboli na svete. Toto obdobie je veľmi náročné na budovanie vlastného imidžu, objavovanie vlastnej identity a kto vlastne som. Postupne sa sa stáva dieťa nezávislou osobou , keď si na brigáde začne zarábať na svoje výdavky a odbremení rodičov od finančných výdavkov.

Ak si chcete zachovať vzťahy a dôveru so svojimi deťmi týmto vetám a slovným spojeniam sa radšej vyhnite, predídete tým zbytočným konfliktom a zraneniam na identite a sebavedomí vlastných detí. Ak chcete povedať niečo čo nebuduje ale naopak bagatelizuje detský problém radšej si zahryznite do jazyka.

Bc. Ľubica Bombalová

V tom veku hovoria odborníci o „období vzdoru“ a presadzovaní vlastných rozhodnutí a uvedomenie si svojho vlastného ja. Prirodzeným dozrievaním mozgu dochádza k učeniu sa spracovávať vlastné emócie, ktoré zatiaľ nevie riešiť a vyjadruje ich hnevom, keď sa veci nedejú ako by chcelo. Vyrastá z toho frustrácia a plač. Veľkú chybu, ktorej sa veľké percento rodičov dopúšťa na svojich deťoch je kričanie, zahriakovanie, potláčanie a najmä vyhrážanie typu- si uplakanec/ hysterka – nič sa ti nedeje, naložím ti na zadok, keď neprestaneš , aby si ma /mala dôvod.

Ak sa v skorom rannom veku deti nenaučia ako spracovávať emócie, tak dochádza k ich potlačovaniu hlboko do duše a nastáva jej skryté poškodenie, zranenie a trauma. Dieťa sa potom bojí prežívať svoje negatívne myšlienky , ako by to bolo niečo zlé alebo zakázané. Stráca sa dôvera voči rodičom, a predovšetkým matke, lebo dieťa si začne namýšľať , že sa na nikoho nemôže spoľahnúť, keď mu ani mama , čo predstavuje celý jeho vesmír, nechce pomôcť sa z danou skutočnosťou vyrovnať a bagatelizuje ju.

Deti aj malé problémy prežívajú , akoby sa rútil svet, v ich predstave totiž dochádza k zbytočnej traume, nikto mi neverí alebo môj problém, nie je pre nikoho dôležitý, nemôžem ho ani vyjadriť , že mi prišla negatívna myšlienka , smútok alebo len došlo k preplneniu emočnej nádoby , ktorá nie je taká veľká ako u dospelého. Sebaovládaniu a čakaniu na splnenie nejakej túžby alebo potreby sa vyvíja vekom.

To , že dieťa kričí , nechce požičať hračku alebo sa obliekať, má vždy nejaký dôvod! U detí táto vývojová fáza znamená , že sa naučí spracovať svojej emócie, počkať na vec alebo potrebu čo ho momentálne napadla, a tiež zastať sa svojho vlastného prežívania. A to , že prežívam hnev , smútok , radosť , nie je vôbec zlé ani trestuhodné, iba spôsob vyjadrenia sa vekom mení- už to neskôr nebude vyjadrovať vzdorom, hnevom alebo krikom , ale príde a povie čo chce a potrebuje , čo sa mu nepáči a čo mu vadí.

Prípadová štúdia jedného psychológa

Prišla matka asi 4 ročnej dcéry , ktorá chodí do škôlky , no od istého času , tam jednoducho nechcela spať ani jesť, ani sa hrať s inými deťmi, iba stála v kúte a srdcervúco plakala…

Rodičia už vyskúšali všetko možné, aj to, že ju dali na pol dňa a nemusela tam spať, no ani to nepomáhalo- vždy nástup aj odchod sa niesol v znamení kriku, plaču vzdoru a odmietaniu akéhokoľvek argumentu , že sa ponáhľajú alebo idú do obchodu a pod.

Psychológ si ich vypočul a povedal: „Nie je to len obdobie , ktoré treba vydržať!“ vy rodičia ste zodpovední za výchovu svojej dcéry ,a teda aj za to ako bude v budúcnosti zvládať svoje emócie…

Dieťa sa rýchlo utíši, ak začnete jeho /jej problém brať vážne , hoci z vášho  pohľadu je to maličkosť čo rieši , pre neho to predstavuje veľkú výzvu , a ak vy rodičia budete potláčať emócie a problémy svojich detí, čo ako malicherných , stane sa z nich vekom psychiatrický pacient , ktorý nebude zvládať ani najmenšie problémy. A to isto nechcete, zakonči psychológ.

Moja rada znie- „povedzte dieťaťu : Aký je tvoj problém- veľký, stredný, malý?“ Kúzlo tejto otázky spočíva v tom, že dieťaťu zamestná myseľ, ktorá sa týmto procesom začne zdokonaľovať najmä v analýze, pomenovaní problému a hľadaniu vlastného riešenia… úloha rodičov bude spočívať vo vypočutí, povzbudení, prípadne zapísaní riešenia, ktoré dieťa navrhlo (zíde sa pri riešení podobného problému), prípadne ak riešenie, nie je správne , podporiť dieťa v ďalšom uvažovaní – následne hnev a vzdor zmizne, lebo nemusí si vynucovať pozornosť, záujem riešiť jeho vec, hoci si ju rieši samo.

Roztriedenie problémov

1.malý problém – nezanecháva žiadne nežiaduce účinky , nenesú následky- sú ľahko a rýchlo riešiteľné

2.stredný problém– zanecháva účinok , že problém potrebuje čas , ale je riešiteľný- dieťa to učí trpezlivosti a čakaniu, kým bude problém riešiteľný

3.ťažký problém– zanecháva nežiaduce účinky v podobe . takmer neriešiteľnosti problému, ale len k zmierneniu

Hlavnou a dôležitou vecou je neznižovať ani nekategorizovať problém inak ako ho kategorizovalo dieťa, treba to s ním prediskutovať a hľadať spoločné riešenia, ale až vtedy , keď dieťa samo pracuje na tom , aby dokázalo spracovať svoje emócie alebo riešiť svoj problém – pomenovaním (čo alebo kto je problém), analýzou/kategória vážnosti problému (malý , stredný, veľký ) a tiež navrhovaním riešenia , s ktorým príde dieťa samo( rodičia radia a pomáhajú vtedy , keď ani jedno riešenie ,  nie je správne ani z krátkodobého ani dlhodobého hľadiska )

Dieťa ak príde z riešením svojho problému, treba ho pochváliť bez rozdielu , či riešenie bude/nebude fungovať na daný problém- ide o ocenenie snahy problém riešiť samo…

Bc. Ľubica Bombalová