Väčšina rodičov malých detí, najmä vo veku od 2-5 rokov zažila nejakým spôsobom scénu v obchode, na ihrisku, tie staršie deti bojkotovali vstávanie do škôlky, obliekanie neobľúbeného svetra alebo opratie obľúbenej hračky, ktorá sa váľala pod postieľkou.
V tom veku hovoria odborníci o „období vzdoru“ a presadzovaní vlastných rozhodnutí a uvedomenie si svojho vlastného ja. Prirodzeným dozrievaním mozgu dochádza k učeniu sa spracovávať vlastné emócie, ktoré zatiaľ nevie riešiť a vyjadruje ich hnevom, keď sa veci nedejú ako by chcelo. Vyrastá z toho frustrácia a plač. Veľkú chybu, ktorej sa veľké percento rodičov dopúšťa na svojich deťoch je kričanie, zahriakovanie, potláčanie a najmä vyhrážanie typu- si uplakanec/ hysterka – nič sa ti nedeje, naložím ti na zadok, keď neprestaneš , aby si ma /mala dôvod.
Ak sa v skorom rannom veku deti nenaučia ako spracovávať emócie, tak dochádza k ich potlačovaniu hlboko do duše a nastáva jej skryté poškodenie, zranenie a trauma. Dieťa sa potom bojí prežívať svoje negatívne myšlienky , ako by to bolo niečo zlé alebo zakázané. Stráca sa dôvera voči rodičom, a predovšetkým matke, lebo dieťa si začne namýšľať , že sa na nikoho nemôže spoľahnúť, keď mu ani mama , čo predstavuje celý jeho vesmír, nechce pomôcť sa z danou skutočnosťou vyrovnať a bagatelizuje ju.
Deti aj malé problémy prežívajú , akoby sa rútil svet, v ich predstave totiž dochádza k zbytočnej traume, nikto mi neverí alebo môj problém, nie je pre nikoho dôležitý, nemôžem ho ani vyjadriť , že mi prišla negatívna myšlienka , smútok alebo len došlo k preplneniu emočnej nádoby , ktorá nie je taká veľká ako u dospelého. Sebaovládaniu a čakaniu na splnenie nejakej túžby alebo potreby sa vyvíja vekom.
To , že dieťa kričí , nechce požičať hračku alebo sa obliekať, má vždy nejaký dôvod! U detí táto vývojová fáza znamená , že sa naučí spracovať svojej emócie, počkať na vec alebo potrebu čo ho momentálne napadla, a tiež zastať sa svojho vlastného prežívania. A to , že prežívam hnev , smútok , radosť , nie je vôbec zlé ani trestuhodné, iba spôsob vyjadrenia sa vekom mení- už to neskôr nebude vyjadrovať vzdorom, hnevom alebo krikom , ale príde a povie čo chce a potrebuje , čo sa mu nepáči a čo mu vadí.
Prípadová štúdia jedného psychológa
Prišla matka asi 4 ročnej dcéry , ktorá chodí do škôlky , no od istého času , tam jednoducho nechcela spať ani jesť, ani sa hrať s inými deťmi, iba stála v kúte a srdcervúco plakala…
Rodičia už vyskúšali všetko možné, aj to, že ju dali na pol dňa a nemusela tam spať, no ani to nepomáhalo- vždy nástup aj odchod sa niesol v znamení kriku, plaču vzdoru a odmietaniu akéhokoľvek argumentu , že sa ponáhľajú alebo idú do obchodu a pod.
Psychológ si ich vypočul a povedal: „Nie je to len obdobie , ktoré treba vydržať!“ vy rodičia ste zodpovední za výchovu svojej dcéry ,a teda aj za to ako bude v budúcnosti zvládať svoje emócie…
Dieťa sa rýchlo utíši, ak začnete jeho /jej problém brať vážne , hoci z vášho pohľadu je to maličkosť čo rieši , pre neho to predstavuje veľkú výzvu , a ak vy rodičia budete potláčať emócie a problémy svojich detí, čo ako malicherných , stane sa z nich vekom psychiatrický pacient , ktorý nebude zvládať ani najmenšie problémy. A to isto nechcete, zakonči psychológ.
Moja rada znie- „povedzte dieťaťu : Aký je tvoj problém- veľký, stredný, malý?“ Kúzlo tejto otázky spočíva v tom, že dieťaťu zamestná myseľ, ktorá sa týmto procesom začne zdokonaľovať najmä v analýze, pomenovaní problému a hľadaniu vlastného riešenia… úloha rodičov bude spočívať vo vypočutí, povzbudení, prípadne zapísaní riešenia, ktoré dieťa navrhlo (zíde sa pri riešení podobného problému), prípadne ak riešenie, nie je správne , podporiť dieťa v ďalšom uvažovaní – následne hnev a vzdor zmizne, lebo nemusí si vynucovať pozornosť, záujem riešiť jeho vec, hoci si ju rieši samo.
Roztriedenie problémov
1.malý problém – nezanecháva žiadne nežiaduce účinky , nenesú následky- sú ľahko a rýchlo riešiteľné
2.stredný problém– zanecháva účinok , že problém potrebuje čas , ale je riešiteľný- dieťa to učí trpezlivosti a čakaniu, kým bude problém riešiteľný
3.ťažký problém– zanecháva nežiaduce účinky v podobe . takmer neriešiteľnosti problému, ale len k zmierneniu
Hlavnou a dôležitou vecou je neznižovať ani nekategorizovať problém inak ako ho kategorizovalo dieťa, treba to s ním prediskutovať a hľadať spoločné riešenia, ale až vtedy , keď dieťa samo pracuje na tom , aby dokázalo spracovať svoje emócie alebo riešiť svoj problém – pomenovaním (čo alebo kto je problém), analýzou/kategória vážnosti problému (malý , stredný, veľký ) a tiež navrhovaním riešenia , s ktorým príde dieťa samo( rodičia radia a pomáhajú vtedy , keď ani jedno riešenie , nie je správne ani z krátkodobého ani dlhodobého hľadiska )
Dieťa ak príde z riešením svojho problému, treba ho pochváliť bez rozdielu , či riešenie bude/nebude fungovať na daný problém- ide o ocenenie snahy problém riešiť samo…
Bc. Ľubica Bombalová
