Mnohokrát sa nám zdá , že nám naše dieťa prerastá cez hlavu a nevie sa spratať do kože. Na to , aby ste pochopili princíp správania vášho /cudzieho dieťaťa je potrebné pozrieť sa na jeho mozog. Dieťa sa neustále vyvíja a jeho mozog rovnako dozrieva do uvedomovania si a následne zvládanie a regulovanie svojho správania . Z toho vyplýva, že dieťa sa správa najlepšie ako dokáže v danom čase, nechce vám v žiadnom prípade robiť naschvál.
Ide aj o to , že malé dieťa nemá rovnaké mechanizmy na spracovanie stresovej /traumatizujúcej / emočnej situácie a zatiaľ ich nedokáže riešiť. Jednoducho reaguje na situácie na základe zrelosti svojho veku a zrelosti svojho mozgu, kým sa nepoprepájajú informácie v neurónoch a nevytvoria hustú sieť spojení nedôjde k zmene.
Najlepším príkladom sú deti a plienky verzus nočník /WC dokedy si dieťa nezačne uvedomovať potrebu vyprázdnenia a neurobí si asociáciu medzi potrebou sa vyprázdniť a sadnutím si na nočník, dovtedy si nebude vedieť sadnúť na nočník /WC a urobiť potrebu tam, jednoducho mu to zatiaľ necvaklo. Okolo 1,5-2 roky je sieť neurónom dostatočne rozvetvená a je možné začať dieťa učiť na nočník. No neodučí sa od plienok ,kým sa nevytvorí spojenie medzi mozgom a vylučovacím systémom natoľko, že si dieťa uvedomí treba mi na záchod ,a idem tam ( naznačím /poviem blízkej osobe) a následne idem na začiatku s pomocou a potom sám.
Na rozvoj mozgu je dôležité každému jedincovi zabezpečiť dostatok podpory, lásku ,porozumenie a predovšetkým pocit bezpečia a kvalitné vzťahy, emočne a psychicky stabilné prostredie. Ak je dieťa vystavené sústavne emočnému , psychickému tlaku/ stresu , porovnávaniu , fyzickým alebo psychickým trestom , odopieraniu lásky rapídne sa zhoršia mozgové funkcie , zníži sa úroveň komunikácie a dôjde k úpadku komunikácie. (***)
Ak nedokážete niečo riešiť bez rozdielu veku , dochádza k pudovému chovaniu v podobe – strnulosť/útek /útok . Na začiatku nášho života nepoužívame mozog racionálne ,ale iracionálne (pudovo)- dieťa hľadá blízkosť matky , keď sa cíti ohrozené /hladné / nepokojné /unavené…Očakávanie , že sa malé dieťa bude správať racionálne a uvažovať ako „malý dospelý“ je nonsens, nie toho schopné , vzhľadom na vek(nezrelosť mozgu ).
To čo sa naučíte v prvých 5-7 rokoch svojho života je kľúčové , tvorí až 70% neurónových spojení a vytvára základnú sieť poznania a neskôr racionálneho uvažovania. Program správania v jednotlivých situáciách vštepený v prvých rokoch života , je kľúčovým bodom reakcii aj v staršom veku(**). Základnou reakciou na nepohodu /krivdu / chýbanie lásky a pozornosti je u detí plač. Neplačú preto , aby nás hnevali a rozčuľovali, ale zatiaľ nevedia verbalizovať svoje pocity a stavy/ nespracované emócie a strach (reálny aj nereálny/ iracionálny ). Pocit ohrozenia života v hlavičke dieťaťa môže byť čokoľvek( pocikaná plienka -chlad a vlhko, odlúčenie od matky- úzkosť z opustenia , hlad , smäd , únava), hoci nám dospelým sa to zdá banálne , nepodceňujte to. Pocit bezpečia a istoty patrí k základným potrebám každého človek od narodenia.
Mozog dieťaťa je veľmi tvárny, takže do seba zapisuje všetko čo vidí /počuje / zažije, a tieto negatívne zápisky v mozgu môžu vytvoriť rôzne vzorce naučeného správania, ktoré sa prejavia strachom /úzkosťou a pocitom bezmocnosti. Niekedy riešenie „ nechať deti vyplakať“ signalizuje dieťaťu zážitok, ktorý ho poznačí ( čo vidí – nikto neprišiel / čo počuje – nič, ignorácia a nezáujem/ čo zažije – svet je nebezpečný, nedokážem si pomôcť sám, ale nikto mi nepríde na pomoc). Tieto negatívne vzorce strachu sa prejavia aj v dospelosti – potláčaním a zlým spracovaním emócii a vyhýbaniu sa situáciám , kde dochádza k emočnému vypätiu.
Žiadne dieťa nie je zodpovedné za to kam/ kedy ,do akej rodiny a komu sa narodí. Nedokáže ovládať svoje emócie musí sa to nadobudnúť cvikom ako zručnosť a naučiť sa to od dospelých. Klamlivo sa domnievame , že dieťa , ktoré reaguje na stres tichosťou a strnulosťou ho chybne pokladáme za dobré a dieťa , ktoré reaguje útokom (buchne kamaráta /poťahá za vlasy) / alebo útekom , že opustí miesto stresu a odbehne preč za domnelo zlé..No, to je chyba.
Dieťa , ktoré počas detstva zažíva náročné situácie , neprimerané trestanie, ponižovanie a porovnávanie z druhými si časom vytvorí obrannú reakciu a privlastní si takéto reakcie za svoju normu a začne sa podľa toho správať- bude drzé arogantné ,papuľovať , odvrávať a hnevať alebo zúriť, keďže prijalo zlý príklad riešenia ťažkých situácii nedokáže inak reagovať ,a tým je mylne pokladané za zlé a nevychované.
Ak zažije , že keď niečo vyleje / rozbije nasleduje trest, namiesto vysvetlenia, že sa to môže stať každému. Nedokáže tolerovať chyby svoje ani druhých následne to spúšťa obrovský stres a strach nielen u detí ale aj dospelých( z týmto nastavením mozgu)
Jednoduchou pravdou je, že dieťa má emócie , no musí sa od dospelého ich naučiť ovládať, nedokáže to samé od seba- ide o novú zručnosť , ktorá vyžaduje tréning a opakovanie(prispôsobené na konkrétne situácie).
Rovnako neustále opakované ponižujúce vety od rodičov a príbuzných zabránia rozvoju potenciálu a možností čo dokáže ľudský mozog. Ak budete dieťa učiť potlačovať/ zadržiavať emócie k ničomu tým nepomôžete , ale vytvoríte negatívnu správu mozgu – plakať je zlé( lebo zaznieva veta od milovanej osoby – veľký chlapci neplačú/ si škaredý , keď reveš/ nikto na to , nie zvedavý alebo kupujete si dieťa odvádzaním jeho pozornosti od plaču- aha psík, čokoládka , hračka alebo vykecaním a vyhovorením z hlavy).
Mozog sa skladá s troch častí- neracionálny (plazí , archaický) / emočný mozog /ľudský (racionálny) a všetky sa vyvíjajú rozlične dlhú dobu niekedy až do dospelosti (okolo 30 rokov ). Dieťa vo veku 3 rokov dokáže používať mozog vo všetkých častiach. Krik a plač u detí , nie prvotne zameraný na nahnevanie dospelého , ale na odbúranie negatívnych pocitov a emócii. Ani dospelí jedinci vždy nedokážu ovládať svoje emócie a začnú plakať alebo kričať.
Pomocou mozgu sme schopný myslieť/hovoriť /učiť sa a značný vplyv na jeho vývoj má práve prostredie a okolie v ktorom vyrastáte.
Náprava problémového správania jedinca , nie je závislé od jeho vôle.
Majú na to vplyv rozličné faktory od biologických (čo máte dedičné), psychické (vplyv stresu a prostredia ) spirituálne ( výchova a viera členom spoločenstva kde vyrastáte).. Najhoršie je trestať dieťa za niečo za čo vôbec nemôže, keď nedokáže regulovať svoje emócie a správanie
Pomoc dieťaťu namiesto trestu za emócie a správanie
Ak dieťa nedokáže spracovať prisilnú emóciu , môže sa to prejaviť „emočnou búrkou“. Trestom za tento prejav, však dieťaťu neumožníte sa s tým vyrovnať, iba ju zatlačíte do jeho vnútra a nebude si vedieť rady ani ako dospelý. (*)
Keď dieťa trestáte /bijete / rozčuľujete sa na neho neprivádzate ho „ k rozumu“ práve naopak podporujete v ňom nežiaduce správanie , pre váš nezáujem o jeho emócie /city a pocity.
V škôlke a škole je potrebné vytvoriť bezpečné prostredie pre každého jedinca , aby bol schopný používať svoj rozum na uvažovanie /konanie a komunikáciu primeranú situácii.
Pri vyvolaní stresu spôsobíte : nechuť a odpor k učeniu / odkladanie povinností na neurčito / bolesti hlavy a sťažené sústredenie a schopnosť zapamätať si a utvrdiť sa v získaných zručnostiach. Ku každej zručnosti, ktorú chcete , aby dieťa nadobudlo je potrebný čas /tréning , vytrvanie a povzbudenie a radosť aj z maličkých (na pohľad bezvýznamných ) úspechov.
Povzbudením k napredovaniu na základe zrelosti, utvrdíte jedinca , že všetko má byť v jeho čase / jeho tempe (deti s postihnutím / deti so špeciálnymi potrebami). Nátlak na výkon môže spôsobiť úplný opak toho, čo ste chceli dosiahnúť.
V prípade že máte dieťa , ktorému spôsobujete stres a strach vyvolaním pred tabuľu, musí učiteľ hľadať iné spôsoby komunikácie s ním. Stresovaním a schválnym vyvolávaním pred tabuľu , a v konečnom dôsledku podporovanie neuvedomenej šikany od spolužiakov i učiteľov /neschopnosti dieťaťa odpovedať , hoci odpoveď na otázku pozná, nedokáže ju pred publikom spolužiakov vypovedať. Vystavujete ho zbytočnému stresu / strachu a výsmechu spolužiakov , že nevie odpoveď. Odpoveďou žiaka na túto záťaž , môže byť nevhodné správanie /vyrušovanie /robenie zle /behanie po triede prípadne útek z triedy preč/krik alebo plač. (**)
Prijateľný stres
Typ stresu , ktorý nás neochromí, z dlhodobého hľadiska však ubližuje našej psychike. Stane sa , že máte vecí nad hlavu, padajú vám veci z rúk a horia termíny, je dôležité mať vo svojom okolí osobu, o ktorú sa viete oprieť a riešiť , ako si rozdeliť úlohy , ktoré vás čakajú, určiť priority a delegovanie úloh na iné osoby. Platí to aj o dieťati keď vie , že existuje osoba , o ktorú sa môže oprieť a prísť z hocičím a panuje tam dôvera , môže to pomôcť neskôr aj v dospelosti , nachádzať si ľudí, ktorý budú vašim majákom alebo skalou, ktorý ustoja s vami vaše ťažké časy.
Toxický stres
Typ stresu, ktorý vyvoláva pocit domnelej i istej osamelosti, ako sa hovorí „nemám človeka“(nikoho s kým by som sa mohol porozprávať/ takého čo by skutočne počúval a nedával by „instantné riešenia v prášku na počkanie“/ skutočne by som mu dôveroval/ vedel sa spoľahnúť na diskrétnosť najmä pri rodinných /partnerských /pracovných záležitostiach/ mal pri ňom pocit bezpečia, že to ustojí/ ktorý nezuteká ,ak ho zahrniem svojim zlým obdobím/ ktorý bude hľadať riešenia spoločne so mnou, nie bezo mňa alebo poza mňa/ ktorý mi umožní ,aby som v jeho prítomnosti zúril, plakal a nadával a nebude to nikomu vešať na nos/ ktorý nie je klebetný, pomstychtivý , manipulatívny….)
U detí môže dlhodobý toxický stres spôsobiť traumu. A v tomto prípade ich treba neustále ubezpečovať o svojej podpore, láske a porozumení. Takíto jedinci sú hrdinami , prestáli najväčšie a najťažšie udalosti ,a napriek nim sa ich život zdá bezstarostný, hravý a plný úsmevov. Ak sú v škole majú nevhodné správanie, cítia sa odstrčené a nepochopené , treba ich vypočuť a snažiť sa uchopiť ich prežívanie a pocity, nie je to jednoduché.
Citácie:
*Bilbao , Alvaro : Detský mozog vysvetlený rodičom
**Van der Kolk : Telo sčíta rany, ako trauma dopadá na našu myseľ a zdravie, a ako sa z nej liečiť?
***GeuGuen Katarína : Cesta k šťastnému detstvu, Empatická výchova vo svetle najnovších poznatkov o mozgu a emocionálnom vývoji dieťaťa, 2021
Bc. Ľubica Bombalová
