Úvod Problémy v rodine Šteklenie – smiech alebo mučenie, keď rodičia nevedia, kedy už dosť

Šteklenie – smiech alebo mučenie, keď rodičia nevedia, kedy už dosť

93
0
ZDIEĽAŤ
Šteklenie – smiech alebo mučenie, keď rodičia nevedia, kedy už dosť
Šteklenie – smiech alebo mučenie, keď rodičia nevedia, kedy už dosť

Isto sa vám stalo, najmä tým čo máte deti, že sa tak rozbláznili pri hre, až ste začali všetkých na okolí štekliť. Ako správny rodič a partner viete, kde sú najviac šteklivý vaši rodinný príslušníci , tak hurá poďme ich uštekliť. Smiech sa ozýva po celom byte a zrazu, to už nie je smiech radosti a zábavy, ale hotového mučenia. Ak prekročíme , pomyselnú  hranicu príjemnosti a smiechu s radosti, začne to byť nepríjemné, tak je to jasným signálom, už dosť. Mnoho ľudí to , ani nevie dať najavo, najmä menšie deti, že sa im to nepáči, alebo jednoducho ich nepočúvame.

V minulosti sa používalo šteklenie ako mučiaci spôsob na vymámenie odpovede, alebo urýchlenie reakcie. Výhodou pre mučiteľov bolo , že tento spôsob nezanechal žiadne trvale následky(poškodenie pokožky a pod. ako bežne po mučení , naťahovaní na škripec, kedy dochádzalo k zlomeninám a vykĺbeniam veľkých kĺbov). Napríklad v Číne alebo Japonsku, existujú záznamy aj z koncentračných táborov.

Šteklenie je veľmi stará zachovalá forma komunikácie utváranie väzieb medzi blízkymi osobami. Dotyky môžu príjemné/ nepríjemné/ pocit mučenia/ útok na integritu a každý z týchto stavov môže spôsobiť aj fyzickú reakciu , ktorú nedokážeme ovládať. Prostredníctvom receptorov kože, môžeme prežívať dotyk, tlak, tvrdosť jemnosť, drsnosť, svrbenie, šteklenie, mokro aj sucho.

Väčšina dospelých si myslí, že deťom alebo iným ľuďom sa šteklenie páči, no skoro vždy sú na omyle, deti o to nestoja, dospelým je to nepríjemné až to nenávidia. Aj keď je smiech pozitívna emócia, pri tomto type smiechu nejde o pôžitok alebo radosť, sprevádza ho skoro vždy obranný postoj- nie , nechcem , prestaň!!! Bezmocnosť pred agresorom , aj keď to je blízka osoba ,môže spôsobiť enormný stres, strach úzkosť, neschopnosť sa nadýchnuť- signál, že už stačilo dávame najavo aj odstrkovaním a ak sa dá krikom, mrvením sa a pod. Ak ani po výzve alebo prejave odporu a nesúhlasu šteklenej osoby neustúpime a naopak pokračujeme/ zintenzívnime alebo hľadáme najšteklivejšie miesto, je možné tým , že pokladať to už za agresivitu až mučenie.

Extrémne fyziologické reakcie  a psychické reakcie na šteklenie

K najčastejším fyziologickým reakciám na šteklenie, ktoré obeť prežíva ako mučenie patrí

  1. Vracanie– pri prudkom smiechu dochádza k prudkému stiahnutiu brušných svalov, ktoré potlačia žalúdok a vyvolajú napínanie až samotné vracanie, rovnako ako úder päsťou do žalúdka
  2. Pomočenie sa– tým , že nedokážeme ovládať naše telo ani reakcie, môže dôjsť k samovoľnému úniku moču , povolením zvierača- nastane vtedy trauma a hanba
  3. Hyperventilácia– prudké pokusy o na dýchnutie, nemožnosť polapiť dych (podobne ako keď si dych vyrazíme) , dýchanie je rýchle a plytké, mení sa farba kože, človeku je zle.
  4. Pocit zneužitia ,týrania a mučenia– ak nie sú vypočuté prosby a odmietanie šteklenia od šteklenej osoby, tá sa dostane do tak enormného stresu, že to môže spustiť atak/ paniku/ úzkosť/ negatívne pocity a strach- vyústia väčšinou pri dlhodobom dianí až k traume alebo k spusteniu psychickej poruchy/tetánie
  5. Hrôza v očiach– enormný strach a pocit nebezpečenstva , môže vyvolať až stav , ktorému hovoríme hrôza a extrémny des alebo niektorú z tráum na celý život.
  6. Strata dôvery voči rodičovi /súrodencovi– ak dieťa nie je vypočuté, tak ho to traumatizuje, že môže odmietať, akýkoľvek dotyk od kohokoľvek a v budúcnosti nebude chcieť ani dotyky od svojho partnera/partnerky, nebude schopné sa uvoľniť a užívať si hladkanie/hryzkanie /jemné šteklenie napr. pri predohre alebo sexe.
  7. Bezvedomie– ak to natoľko preženieme, že sa človek nebude vedieť nadýchnuť , môže stratiť vedomie od stresu, šoku z neschopnosti sa nadýchnuť alebo povracania sa. Ide o veľmi vážny stav
  8. Zástava srdca/ infarkt– ak to preženieme , môže od úzkosti a neschopnosti sa nadýchnuť ak sa prudko stiahne hrudník a medzi rebrové svaly dôjde k znefunkčneniu schopnosti srdca biť- môže nastať fibrilácia, zástava alebo infarkt, čo je stav ohrozujúci život ako aj bezvedomie.

Zábava má mať hranice, ktoré sa za žiadnych okolností nesmú prekračovať , najmä ak osoba zaujme negatívny postoj /odpor/ kričanie /odtláčanie a iné.  Rešpekt a uznanie pocitov aj malých detí , keď ich vyjadria alebo sa odtískajú, prípadne kričia, že prestaň , nerob mi zle, nikdy pocity negatívne  nepotlačujeme / nezosmiešňujeme , nedávame pocítiť svoju nadradenosť staršieho alebo dospelého.

Strata dôvery sa už väčšinou nebude dať nikdy obnoviť, už navždy bude dieťa v strese pri dotykoch alebo priblížení sa bližšie ako na pol metra a zaujme postoj obrany alebo bude chcieť utiecť.  Bude mať problémy nadväzovať vzťahy alebo niekoho pustiť do svojej intímnej zóny. Zostane mu sústavne pocit ohrozenia a strach , že osoba aj keď blízka mi bude robiť zle. A tým , že som malý neviem sa presile a zároveň niekedy aj autorite brániť.

Uvoľnenie a smiech už málokedy bude spontánny a úprimný, skôr to bude taký umelý kŕč- typu ha-ha-ha (žiaden smiech z radosti). Stále tam bude ten pocit, keď som sa smial, pokladali za zábavu mi robiť zle šteklením, prípadne som prežil traumu psychickú alebo fyzickú. Už to nechcem nikdy zažiť, nikoho si k telu bližšie nepustím.

Hľadanie partnera pre manželstvo- bude takmer nemožné, ak sa daná trauma nebude psychoterapeuticky liečiť. Ak osoba bude odmietať , akýkoľvek dotyk alebo priblíženie, je nemožné vytvoriť dôveru, a stres za každým spustí nejaký typ záchvatu paniky alebo úzkosti, neschopnosti  sa nadýchnuť alebo iné. Bude pre každého ako ľad- bude mraziť jej stres , strach znova veriť ľuďom , že jej nechce nikto ublížiť a vytvorí si obranné reakcie pred akokoľvek mienený dotyk.

Návšteva lekára- keďže priblíženie alebo dotyk bude spôsobovať nejakú extrémnu reakciu , pacient nebude môcť byť vyšetrený , označený za nespolupracujúceho alebo odmietajúceho , nikto ho nebude chcieť liečiť. Tu už ide určitým spôsobom o život. Je vysoko pravdepodobné, že neprimerané reakcie bežnej situácii spôsobia ,že pacient môže byť až hospitalizovaný na psychiatrii alebo v ústave.

Správajme sa k druhému s rešpektom tak , akoby sme chceli , aby sa správali ľudia k nám. Ak si niekto niečo neželá, nerobme mu napriek alebo natruc zle. Môže sa nám to škaredo vypomstiť. Buďme ohľaduplný k strachom a nedôvere druhých ľudí.

Bc. Ľubica Bombalová